Článok pokračuje pod video reklamou
Mladý Námestovčan 1,7-kilometrový krst studenou vodou a ľadom zdolal v rekordnom čase, za dve hodiny. Mirko hovorí: „K tomuto činu ma inšpiroval kolega z Moravy, ktorý preplával 800 metrov. Pri tomto rekorde mu, žiaľ, zahynuli jeho dvaja plávajúci súputníci.“
Aj keď sa na brehu šútovského jazere ortuť na teplomeri šplhala na 16 °C, celé bolo pokryté ľadom s priemernou hrúbkou 10 cm. Tibor Lubelek, sprievodný potápač, nám povedal: „Dalo nám to kopec roboty, kým sme v ľade pomocou motorových píl prerezali štyri trojuholníkové otvory, ktoré sú styčnými bodmi pre potápačov.“ Mirko Potaš vytušil našu zvedavosť a začal rozprávať: „Voľakedy býval pod ľadom navádzajúci potápač, ktorý držal koniec lana s maximálnou dĺžkou 50 metrov a komunikoval s potápačom priviazaným na druhom konci lana. Čím boli od seba ďalej, tým viac komunikácia slabla. Mne sa zdal skôr efektívnejší tzv. jaskyniarsky spôsob, teda potápač si sám odvíja vodiacu šnúru z kolovrátka a pomocou nej sa orientuje v hlbokej a zavše mútnej vode, bielej ako mlieko. Je to taká naša Ariadnina niť.“ Pomocou šnúry, ktorú získal Mirko z Apiagry Bobrov, sa vracal aj späť. No ani tento spôsob ponárania nie je bez rizika. Veď aj skúsený potápač sa ľahko môže zamotať do dlhého lana. Hrozí mu tiež dezorientácia, pretože vo vode je prakticky bez kontroly a o tom či žije, vie len druhý odvážlivec, ktorý sa potápa vedno s ním.
Mirko sa na sobotňajšie potápanie pripravoval vo vodách Oravskej priehrady takmer celú zimu. Podľa neho to bol tvrdý tréning, lebo v mútnej vode priehrady je zlá viditeľnosť. S prípravou mu pomáhala takmer celá rodina, ale snáď najväčším fanúšikom bola jeho manželka Miriam, ktorá sa tomuto športu venuje už 18 rokov. Pred ponorom nám povedala: „Trochu mám o neho strach. Včera v noci sme obaja nemohli spať, rozprávali sme o dnešnom ponore až do druhej nadránom. Mirko už prekonal všeličo, takže rozum mi vraví, aby som bola pokojná. No napriek tomu v kútiku duše sa obávam, aj keď Šútovské jazero je pre tento šport ako stvorené, na rozdiel od priehrady.“ Mirko sa usmial a pokračoval: „Vybral som si tieto prekrásne vody nielen preto, že som z Oravy, ale najmä kvôli kruhovitému profilu brehu, ktorý budem kopírovať. Vďaka tomu sa spolu s mojimi kamarátmi nestratíme v priestore, lebo stále vidíme breh z jednej strany. Preto aj pri strate šnúry či partnera nemôže nastať vo vode panika. S priateľmi stojacimi na ľade jazera budeme zároveň komunikovať pomocou novodurovej tabuľky, na ktorú budeme písať informácie mäkkou ceruzou.“
Prírodný živel - voda je nevyspytateľný. Perfektne pripravenú akciu skomplikovalo potopenie celého potápačského výstroja jedného zo sprievodných potápačov, ktorý si ho ťahal na svoje stanovište na sánkach po tenkom ľade. Mirko s úsmevom dodáva: „Je to paradox, že nik sa po tejto udalosti o mňa nebál, ale moji priatelia aj manželka všetku pozornosť sústredili na ponárajúci sa drahý „vercajg“.“ Našťastie sa ho však podarilo zachrániť. Mirko sa zasmial: „Takže vidíte, akých mám priateľov. Ale nie. Tento ponor bol úspešný práve vďaka nim. Potápanie je prosto tímová práca, v ktorej sa jeden bez druhého nezaobíde. Táto činnosť potrebuje vyrovnanú, sústredenú a najmä rozvážnu povahu, ktorú má aj môj priateľ nielen vo vode, ale aj na vzduchu - Marián Kollár. Tento človek pod vodou dýcha o polovicu menej ako ja. Jemu stačí jedna fľaša, pokým mne štyri.“
Áno, potápanie je tímová práca. Každý v nej musí zabudnúť na svoj egoizmus a pomôcť v núdzi priateľom. „Aj ja mám takých ľudí okolo seba, ktorí sa na jednotlivých stanovištiach vystriedali a pomohli mi preklenúť vyše kilometrovú vodnú trasu,“ povedal nám Mirko Potaš.
