Školská taška

„Teraz si, milé deti, budete vymýšľať a napíšete mi niečo zaujímavé o vašej aktovke!“ prikázala pani učiteľka. „Nebojte sa popustiť uzdu vlastnej fantázii a pokojne aj niečo pridajte!“
Netušiac, čo za potvoru fantázia môže byť, pustil som sa s chuťou do písania.
„Moja aktovka.
Minulý rok som mal úplne inú aktovku. Moji rodičia mi ale kúpili túto. Na zadku má dve odrazky. Hľadali presne takú s odrazkami a našli a potom mi ju kúpili. Mal som brata. Do zimy. Hrali sme hokej a pod ním pukol ľad. Jeho korčule neboli s odrazkami a ja som ho vôbec v tmavej vode nevidel. Brata vzala voda a bolo po bratovi. Keď som prišiel domov všetci plakali, aj dedko plakal a potom nadával, lebo mu slzy zhasínali fajku. Otec ma najskôr zbil a potom ma objímal. Ja som neplakal, lebo som o tom vedel svoje.

Moji rodičia plakali ešte týždeň, dedko o niečo kratšie, lebo bol tuhý fajčiar. Keď si už všetci bez brata zvykli, všimli si, že som ostal ešte ja.
Konečne mi dali jesť a skontrolovali domáce úlohy. Potom som si ukladal veci do školskej tašky. Otec si všimol, že na nej nie sú odrazové sklíčka. Povedal, že takto nemôžem na cesty, lebo by ma mohlo zraziť auto. Ešte v ten deň odišli moji rodičia do obchodu a kúpili mi krásnu aktovku s odrazovými sklíčkami. Večer sme sa z nej všetci tešili, až nám tiekli slzy. Dedko sa netešil, lebo už odišiel na dedinu. Odvtedy nosím svoju školskú tašku a vôbec sa nebojím, lebo viem, že moji rodičia ma majú radi a nechcú, aby som zomrel.“

Skontroloval som si chyby, hoci som vedel, že proti učiteľke nemám šancu. Keďže som písal veľmi pomaly, odovzdal som prácu ako posledný a možno aj to bol dôvod, prečo si ju učiteľka prečítala ešte na hodine. Ozelenela. Vybehla z triedy a po chvíli sa vrátila aj s katalógom o každom z nás. Šmarila ho na stôl, chytila ma za ucho a ako zajaca z klobúka vytiahla k stolu. Pochopil som, že mi chce ukázať, čo má v katalógu napísané.
Vyčítal som to z jej očí, v ktorých sa zračila urazená pedagogická hrdosť, avšak leví podiel na pochopení situácie mala neuveriteľná bolesť ucha.
Ukazovákom rázne udrela do kolónky počet súrodencov.
„Vieš koľko máš súrodencov?“
„ Jedného.“
„Ako sa volá?“
„Ema.“
„To je sestra. A brat?!“
„ Nie je.“
„A bol!?“
„Nebol.“
„Tak prečo píšeš, že sa utopil?!“
„To som pridal.“
„Utopiť súrodenca, z rodičov urobiť cynikov a zo starého otca dokonca bezcitné monštrum?! To nie je normálne ani ako prídavok!“
Aj napriek neznámym slovám v učiteľkinom rozsudku, bolo nad slnko jasné, že som niečo vyviedol.
Zazvonilo. Zomknutie učiteľkiných prstov povolilo a moje ucho sa zapýrilo. Rozplakal som sa, ani neviem prečo, len som zacítil, ako sa mi po lícach kotúľajú slzy a všetko mi to prišlo strašne ľúto. Nuž som sa k rodičom a k starému otcovi dodatočne pridal.