Článok pokračuje pod video reklamou
steny. Poviete si – také a im podobné situácie sa stávajú, ale nestoja za to, aby sa o nich nejako obšírne zmieňovalo. To je pravda, ale...
Inak je to v prípade, keď sa podobná nevraživosť proti všetkému a proti všetkým dostane pred senát okresného súdu. A to sa stalo v prípade takmer 80-ročného Vladimíra F., ktorý roky žil na jednom dolnokubínskom sídlisku.
Nikoho nemal rád. V čase, keď ešte žila jeho manželka, svoju nenávisť voči svetu si vyvršoval na nej. Po jej smrti už nebolo na kom, tak si vybral susedov. Prekážalo mu na nich prakticky všetko a najmä, keď boli spokojní a šťastní.
Jeho najväčším „nepriateľom“, bol spokojne žijúci sused, ktorý býval o poschodie vyššie. Podľa starého pána Vladimíra mal nevychované deti, neporiadnu manželku atď. A najhorší zo všetkých bol práve sused.
Veď posúďte sami. Starý pán mladého suseda raz pristavil so slovami: „Keby si bol môj syn, zbil by som ťa remeňom. Prečo musíš svoje auto parkovať vždy oproti mojim oknám? Veď smrad z výfuku mi hneď vyletí do kuchyne a spálne, a v noci ma zase budíš svetlom z reflektorov, takže nemôžem spať. A keď si chcem ráno aspoň trochu zdriemnuť, tak desať minút štartuješ, ako keby sme žili neviem kde. Pekne ti hovorím - ešte raz, a bude sa ti zle vodiť,“ vyhrážal sa starký. Peter, lebo tak sa volal ten vraj nevychovaný sused, len mávol rukou a s poznámkou, že je to parkovisko a on bude stáť tam, kde chce, sa pobral domov.
Výsledkom tohto Petrovho nezáujmu o slová starkého bol zrejme aj ohnutý stierač či poškrabaný lak, ale kde niet svedkov, nie je ani vinník. Až raz – bola hlboká noc, keď sa po sídlisku rozľahol bolestný krik, ktorý zobudil aj Petra. Pribehol rýchlo k oknu a čo nevidí – na sedačke jeho fiata plápolá plameň, vedľa auta nejaký chlap máva horiacou rukou a kričí na raty. Šikovne zbehol dole a všetko mu bolo jasné.
Starý pán najprv policajtom a potom sudcovi vykladal svoj príbeh. Petra upozorňoval, aby neparkoval pod jeho oknami, no on si nedal povedať. A preto zobral spravodlivosť do svojich rúk. Keď Peter ako zvyčajne zaparkoval auto pod jeho oknami, dedko nelenil a nachystal si hubku na umývanie riadu, nejaký horľavý čistiaci prostriedok a zápalky. Presne o druhej hodine v hlbokej tme sa vybral na parkovisko. Kameňom rozbil okno, hubku polial chemickým roztokom, zapálil ju a vhodil do auta. Nevšimol si však, že roztok mu stiekol aj na rukáv, takže začal horieť aj dedkov župan a čo bolo ešte horšie i jeho pravá ruka.
Súd mal v tomto prípade ľahkú úlohu. Páchateľ trestného činu poškodzovania cudzej veci bol známy, k skutku sa priznal, dokonca ho aj oľutoval, vzniknutú škodu majiteľovi vozidla uhradil ešte pred súdnym konaním. Preto ho, aj vzhľadom na jeho vek, odsúdili len k podmienečnému odňatiu slobody v trvaní 8 mesiacov so skúšobnou dobou 6 mesiacov.
