Pred šiestimi rokmi sa jej zapáčili ministavby z drevených „klád“, hrubých sotva centimeter. Vyskúšala stvoriť niečo podobné pomohol jej aj manžel Dušan, ktorý, hoci sám od čierneho remesla, mal k drevu vždy veľmi blízko. Podarilo sa. Anna Cígerová napokon nabrala odvahu a skúsila ponúkať svoje výtvory na predaj. „Veľmi tuho som o tom rozmýšľala. Bolo treba vybaviť živnosť, okolo ktorej sa treba aj zvŕtať. A popri mojej práci a troch deťoch to nebolo skutočne jednoduché. Nakoniec som si povedala – skúsim a uvidím. Ani som nečakala, že ohlas bude taký dobrý, objednávok a práce som mala čoraz viac.
Keď manžela pred piatimi rokmi prepustili zo ZŤS-ky, tiež väčšinu času strávi pri „mojej“ robote. Odvedie veľkú časť práce – robí keramické výlisky, zbiera vonku prírodný materiál: drevo, lieskové prúty, konáriky, kameň... Dokonca aj z dovoleniek sa vraciame vždy s plnými kuframi kamenia.“
„Pre mňa sú to pekné prechádzky, v takomto čase dokonca stretám aj množstvo lesnej zveri,“ prikyvuje Dušan Cíger. „Ale prúty a halúzky môžem zbierať len počas skorej jari alebo neskorej jesene, vtedy sú na spracovanie najvhodnejšie.“
V každej miestnosti trojizbového bytu na trstenskom sídlisku nájdeme stopy tvorivej činnosti manželov Cígerovcov. V jednej z nich sa až k povale štverajú regály hotových výrobkov, nad radiátorom vysychajú hlinené miniatúry, ktoré sa po vypálení a glazúrovaní stávajú vďačnými suvenírmi z výletov. Stovky drobností, ktoré si prinášame z výletov a turistických výprav po slovenských hradoch, zámkoch, mestách či jaskyniach...
„Po troch rokoch narástli požiadavky našich odberateľov natoľko, že som sa musela rozhodnúť, čo ďalej. Ak by som zostala pracovať ako ošetrovateľka, musela by som si podľa nových kritérií neustále zvyšovať kvalifikáciu, čo znamenalo chodiť do školy. Už beztak mi nezostával na nič čas, tak som sa rozhodla odísť a naplno sa živiť výrobou týchto drobností. Nesťažujem sa, vyžijeme z toho, aj keď to nie je o žiadnych veľkých peniazoch,“ dodáva pani Anna.
Počas rozhovoru obdivujeme široký sortiment výrobkov manželov Cígerovcov: keramické prívesky na koži (desiatky druhov), dreveničky, kostolík, studňa, krajinka s kombináciou dreva a kameňa s keramickým medveďom, lyžiarom, veveričkou či mlynom, interiér drevenice v skanzene, valaška, rapkáč, črpák, soľnička... Sú toho hádam stovky. „Niektoré veci sú univerzálne, iné si zase objednávajú špeciálne jaskyniari, predajne suvenírov na hradoch či v zoologických záhradách. Na Orave sú našimi najväčšími odberateľmi Oravský hrad a podnikatelia v Zuberci. Donedávna sme mali vynikajúcu spoluprácu aj s TIK-om Zuberec, no keď prešiel pod obecný úrad, pravdepodobne sa orientuje trochu iným smerom. Toho roku sa hádam vylepší aj situácia na Oravskej priehrade, kde Trstená otvorí už druhú sezónu informačnú kanceláriu. Ťažko je preniknúť napríklad do Levoče. Počet našich odberateľov sa stále drží okolo stovky – sú menší aj väčší, jedni zanikajú, iní prichádzajú, od Piešťan až po Košice. Nájdu sa aj takí, ktorým prvé kusy doslova „nanútime“ a musíme ich presviedčať, no onedlho im sotva stačíme naplniť objednávku. Ako toho roku na Malinom Brde. Odvtedy, ako podraželi Tatry, je aj tam zrejme menej turistov, po minuloročnej kalamite ani nehovoriac. Našou výhodou je, že ponúkame drobnosti za dvadsať, najviac za sto korún – veď ak chce žiačik doniesť z výletu celej rodine nejakú drobnosť, nemôže si dovoliť nič drahšie.“
Hlavná sezóna pre výrobcov suvenírov sa začína v máji, naplno sa rozbehne v júni a trvá do konca augusta. V zime je to zase december – marec. „Každý rok sa opakuje to isté. Keď odchádzame s deťmi na letnú dovolenku, vždy všetkých odberateľov obvolám, či im niečo netreba – a po dovolenke sa ideme doslova roztrhať... Ale takí sme asi všetci,“ povzdychne si Anna Cígerová. Neodoláme a pýtame sa, ako je možné, že kmene pútačikov (miniatúrnych turistických ukazovateľov) sú stále krásne biele. „Nehovor, aby od nás zase niekto neprebral,“ komentuje našu otázku Dušan. Na vysvetlenie sa dozvedáme, že pred časom boli u nich odberatelia, ktorí brali veľké objemy tovaru, v dobrej viere im povedali, čo sa ako robí, aké fígle kde treba použiť... a onedlho sa dozvedeli, že tovar, ktorý títo „podnikavci“ zoberú z Trstenej, rozpredávajú ďalej do predajní takmer za dvojnásobok. To by ešte nebolo nič, ale postupne začali rovnaký sortiment vyrábať a ponúkať aj sami.“ Rozdiel som našla len v rukopise vypaľovaných slov,“ spomína na trpkú skúsenosť Anna. No aj tak nám povedal, že konáriky prechádzajú zložitým procesom: varenie, šúpanie, bielenie, lakovanie...
Do práce manželov Cígerovcov začali dokonca hovoriť aj etnografovia: nepozdávali sa im názvy turistických lokalít, vypálené na suveníroch. Posledné slovo však mali predajcovia: „Čo vy viete, čo turisti chcú – veď oni si po rokoch chcú spomenúť: toto mám odtiaľ, tamto som si priniesol z výletu tam a tam...“ A tak sa Cígerovci naďalej riadia starým a osvedčeným heslom: Náš zákazník, náš pán.