Pri jednom stole sú „poskladaní“ českí turisti s veľkými batohmi, lyžami, palicami. Popíjajú čosi, čo sa podobá na pivo. Potichu vtipkujú. Za pultom – nervózna pani má na spojovacej chodbe do kuchyne, na ministolíku, odloženú horiacu cigaretu. Občas si ide potiahnuť, dym vyfúkne do hlbokej chodby. Za rozkývaným stolíkom uchlipkávam kávu. Od vŕzgajúcich dverí prichádza postava ako vystrihnutá z talianskeho filmu z čias neorealizmu: maličký šesťdesiatnik s neoholenou tvárou, na hlave storočná pletená budajka, jeden kolozub v dolnej čeľusti, naobliekaný ako väzeň zo stalinského gulagu – všetky handry vlastné i pozbierané... na sebe. Pohybuje sa pomaly, šuchtavo, trasie sa celým telom; v pravej ruke otvorená fľaška s dvanástkou gemerského piva. Prsty držia fľašku kŕčovito. Jeho pohľad sa upriamil na stôl, pri ktorom sedím... Stôl je najbližšie k dverám. Po dlhom pochode od dverí (vždy jedna noha tesne pred druhú, preniesť váhu a pokročiť o dĺžku chodidla) sa chytí stoličky jednou rukou. Vydýchne si, akoby zdolal vrchol Ostrého roháča.
Pivo drží v druhej ruke. Stolička sa chveje. Pomaly ju obíde. Sadá si spomalene. Fľašku položí na stôl. Dostáva nekontrolovateľnú triašku. Parkinson? Či - len tremor? Stôl sa chveje ako pri nedávnom zemetrasení, knižka, ktorú čítam, sa posúva ako obilie na riečici mláťačky. Muž pozerá na mňa sústredene, stále drží stôl – teraz oboma rukami. Triaška neprestáva. Bufetárka mu prinesie bez objednávky poldecák rumu. Chytí pohárik rukami a pevne stisne do dlaní. Počká, kým triaška na chvíľu ustane, pohárik s pálenkou pomaly dvíha k ústam, znovu trpezlivo počká a žiadostivo uchlipne. Nevyleje ani kvapku. Minútu mu trvá, kým pohárik s rumom položí na stôl. S pivom sa procedúra opakuje. Počká, fľaška tesne pri ústach, počká, uchlipne dva silné glgy; vydýchne. Druhý vrchol dobyl.
Zvonku príde ďalší bezdomovec. Strasie ho, vonku je mínus štrnásť. Na prastarej vetrovke je kapucňa; zakrýva mu skoro celú tvár. Podíde k nášmu stolu. Ukazuje mužovi oproti mne akýsi časopis. Pozriem na titulok: Čas pre ženy. Povie: Kukni! Oslovený pozrie na obálku. Povie: Načo kupuješ také
kraviny? Stojí to len deväť korún, povie majiteľ časopisu, a sú tam najlepšie recepty. Muž v kapucni pozrie na mňa. Povie: Aj ja viem čítať. Ale čítam iba recepty. Bufetárka kričí: Mišo! Zahoď cigaretľu, tu sa nesmie fajčiť! To za mnou, pri ďalšom stole sedí ďalšia postava. Sedí vo vetrovke, ktorá bola vyrobená možno v devätnástom storočí. Bufetárku nerešpektuje. Je polievku s rožkom, ktorý si ulamuje a namáča ako vzácnosť, v rukáve má schovanú cigaretu, je a pofajčieva tak, že sa zohne, potiahne, vystrie sa, dym vyfúkne do polievky jemne, ako kúzelník... Bufetárka zakričí: Mišo! Zhasni špaka, lebo sa nezdržím! Z čiernej diery vetrovky sa ozve: Neštekaj, a prines vodku! Muž oproti mne opäť roztrasie stôl. Turisti odchádzajú. Muž oproti mne pomaly vstane a veľmi ticho povie: Aby ste mohli čítať... Nedopitú fľašku si berie so sebou. Presúva sa ako kráčajúci exkavátor pomaly, pomaly, k stolu pod oknami – tam, kde boli českí turisti. Stále sa trasie. Mišo! Posledný raz ťa upozorňujem! Spod vetrovky sa ozve: Sklapni, koza! Bufetárka pozrie na mňa: Mám ja takýto život! Za pár šupov! Do riti!
Vošla žena, ktorá kedysi bola ženou. Prisadne k mužovi, ktorý je polievku s rožkom. Pozerá sa naňho. Nevníma ju. Neponúkne ju. Objedná si. Suché zemiaky. Keď mu ich donesú, zapíja čapovanou desiatkou... Bufetárka fajčí v pažeráku chodby za ministolíkom...
