Myšlienka vidieť svet z výšky takmer sedemtisíc metrov skrsla v hlave známeho zdolávateľa najvyšších hôr sveta, ďalšieho Oravca Vladimíra Zboju. Bola to však akási náhrada za Himaláje, ktoré mali v pláne navštíviť už v minulom roku. Vzhľadom na momentálnu politickú situáciu v Nepále od toho upustili. Koncom uplynulého roka tak hľadali náhradné riešenie. Nakoniec sa dohodli na najvyššom vrchole južnej časti amerického kontinentu Aconcague. V decembri, januári a februári je v Argentíne letné počasie a sú tam ideálne podmienky na výstup. Nakoniec boli aj radi, že cestovali do Argentíny, keďže výstup na Aconcaguu bol hodnotnejší ako „nejaký treking v Himalájach.“ Vladimír Zboja má už skúsenosti z najvyššej hory Južnej Ameriky, kým pre Pavla Marettu to bola celkom nová skúsenosť. Trojicu doplnil Bratislavčan žijúci v Českej republike Marián Khandl.
Vladimír Zboja, Pavol Maretta a Marián Khandl odleteli smer Argentína 5. januára z Viedne s medzipristátím vo švajčiarskom Zurichu, brazílskom Sao Paule a napokon z lietadla zosadli v argentínskom Buenos Aires. Po príchode do hlavného mesta Argentíny presadli do autobusu a čakalo ich ešte náročných 1 200 kilometrov do Mendozy, ktorá je hlavným mestom provincie ležiacej pod Aconcaguou. Mendoza je svetoznáma vinárska oblasť. Cesta pod Aconcaguu sa tu však nekončila. Z Mendozy sa slovenská výprava vydala ešte takmer dvesto kilometrov smerom na Chile. Nachádza sa tam jeden z mála prechodov, kde cesta pretína juhoamerické Andy v smere západ – východ. Dôležité miesto pod Aconcaguou je lyžiarske stredisko Penitentes, v ktorom bežne býva štyri metre snehovej pokrývky, no tento rok sa tu mohli „pochváliť“ len päťnástimi centimetrami. Aj to niečo predpovedalo. Výprava sa v stredisku zložila a presunula sa o ďalších pätnásť kilometrov ďalej, džípom už priamo do údolia Horconnes pod najväčšiu výzvu horolezcov v tejto časti sveta.
Prvý deň sa slovenská trojica po štyroch hodinách výstupovej trasy dostala do predsunutého základného tábora vo výške 3300 m. n. m. Výprava prenocovala a na druhý deň si vyskúšala aklimatizačný výstup na blízky štvortisícový kopec. Na ďalší deň sa Slováci deväť hodín snažili dosiahnuť základný tábor Plaza de Mulas (4300 m. n. m.), čo sa im napokon podarilo. Odtiaľ sa už robili výstupy do výškových táborov. Po štyroch dňoch sa z väčšej časti oravská výprava dostala do výškového tábora Nido de Condores (Sedlo kondorov - 5300 m. n. m.). Kedže trojica bola veľmi dobre fyzicky i psychicky pripravená, dovolila si vynechať jeden výškový tábor a pokračovať vyššie. Zo Sedla kondorov ich čakali ešte dva výškové tábory. V rámci aklimatizácie vystúpili do vyššie položeného tábora Berlina kemp a opäť zostúpila do Nido de Condores. Odtiaľ sa začal výstup na samotný vrchol, ktorý trval približne desať hodín. V pondelok 17. januára vyštartovala skupina o 5. hodine rannej za mrazivého, no pekného počasia. Vrchol však dosiahol okolo pol tretej poobede len Pavol. Mariánovi prišlo štyristo výškových metrov pod vrcholom nevoľno a to bol signál na zostup. Spolu s Mariánom zostúpil aj Vladimír. Bolo to posledné nebezpečné miesto asi štyristo metrov pod vrcholom... Ako nám však Pavol Maretta prezradil, ani pre neho nebolo až také jednoduché dosiahnúť vrchol.
Boli momenty, kedy mu bolo najhoršie a chcel to vzdať. Nachádzali sa vo výške šesťtisíc metrov nad morom a Pavol začal pociťovať bolesť hlavy. Už sa pomaly zmieroval s tým, že na vrchol nebude mať dostatok síl. Povedal to Mariánovi, ktorý zastal a podal mu obyčajný acylpirín. Podaný liek ho doslova „zachránil“ pred zostupom a dodal mu sily. V poslednom výškovom tábore si na chvíľku oddýchol. Slniečko svietilo, Pavol doplnil tekutiny, zjedol jablko. Potom ho už vo výstupe na vrchol nič nezastavilo. V samom cieli ho prekvapilo teplé počasie bez snehu, ktoré ani sám nečakal. A nielen on. Ani domáci si dlho nepamätajú plus pätnásť stupňov Celzia vo výške 6962 m. n. m.. Málokto zažil takmer v sedemtisícovej výške také teplé počasie. Pavol sa tým môže pochváliť. Pri zostupe sa už počasie začalo zhoršovať. Snežilo, stupňoval sa vietor a ďalšie expedície to mali s výstupom čoraz ťažšie. Pavol zostal pri zostupe vo výškovom tábore ešte jednu noc. Ďalší deň sa mali Marián s Vladom rozhodnúť, či to idú ešte raz vyskúšať. Usúdili však, že nepriaznivé počasie stále pokračuje, dokonca sa ešte zhoršuje a bolo by veľkým rizikom pokračovať vo výstupe za každú cenu. Ďalšia slovenská partia, ktorá zdolávala Aconcaguu po našej expedícii, už mala počasie oveľa horšie. Pri výstupe ich až mrazilo. Teplomer ukazoval mínus tridsaťpäť stupňov Celzia.
Pri výstupe, zostupe i v základných táboroch sa naša výprava stretávala s viacerými ďalšími výpravami z celého sveta. V základných táboroch bolo takmer štyristo nadšencov túžiacich po vrchole Aconcagui.“
Pavol rád spomína aj na domácich Argentínčanov. „Sú to veľmi dobrí ľudia. Vidieť na nich, že majú záujem o poskytovanie kvalitných služieb v oblasti cestovného ruchu. Nechýbala im prívetivosť a ochota.“ Dolnokubínčana trošku prekvapilo, aký majú domorodci prehľad o Slovensku. Vedeli o rozdelení republiky. Dozvedel sa, že Slovákov berú z rozdeleného štátu ako pozitívnu časť, Českú republiku, hlavne turistov ako „problémovú“ časť. Ako sám Pavol povedal: „Čo Čech, to prúser.“
Pri otázke čo najbližšie plánuje sa Pavol len pousmial. „Musím najskôr posplácať túto výpravu a potom sa uvidí. Neviem však, či mi to ešte môj vek dovolí,“ dodal s úsmevom. Členovia výpravy sa aj týmto spôsobom chcú poďakovať všetkým sponzorom, ale i rodinám a osobitne manželkám.
Výstupom na Aconcaguu sa Pavlovi Marettovi splnil dlhoročný sen - dosiahnuť vrchol jedného zo siedmich vrcholov svetových kontinentov. No ako na záver dodal, Himaláje ho stále lákajú a ani taká osemtisícovka by nebola od veci.... Nuž uvidíme...
