Miško je totiž somárik, ktorého v dedine pod Pilskom chovajú manželia Karol a Viera Brezoňákovci. Ich jediný syn už na takéto radosti odrástol a pracuje v Bratislave, ale Brezoňákovci doprajú potešenie aj deťom zo širokého okolia. Za dva roky sa pri Miškovi vystriedali hádam všetky deti z dediny, v stajni, vo dvore či na lúke pri chate. Pokojné zviera znesie na chrbte každého, komu naň gazda dovolí vysadnúť. „Nevyzerá na to, ale odnesie naozaj takmer každého,“ hovorí Karol Brezoňák. „Dokonca aj mňa, a to mám takmer sto kíl.“
Zaujímalo nás, prečo sa manželia Brezoňákovci starajú o zviera, z ktorého nie je prakticky žiaden úžitok. Veď dnes nájdete v zadných stavoch hospodárstiev a rodinných domov hlavne také hospodárske zvieratá, z ktorých môže mať chovateľ predovšetkým hmatateľný úžitok – obživu či financie. „Bolo mi ho ľúto. Predchádzajúci majitelia z Bobrova sa chceli Miška zbaviť, už im bol viac na príťaž, než na radosť. Tak som ho vymenil za dve tisícky. Nebanujem, Brčo nie je lenivý, ani zanovitý a tvrdohlavý, ako sa to o somároch tvrdí. Dovolím si povedať, že mnohí ľudia sú na tom horšie, ako on... A keby som nemal traktor, aj zemiaky z poľa by povozil na vozíku, sily má dosť.“
Zimu síce somárik Miško trávi prevažne v stajni, medzi hydinou a holubmi, na jar si však užije detí až-až. Minulého leta si ho obľúbili aj synovci a netere Brezoňákovcov, prišli sem na prázdniny. Ale Brčo nemá núdzu ani o zahraničných obdivovateľov – turistov, ktorý Sihelným prechádzajú počas dovoleniek.
Autor: mp
