Článok pokračuje pod video reklamou
a dnešný deň objíma s minulosťou v spomienke a s budúcnosťou v túžbe.“
Prečo začínam takto zoširoka? Pravdupovediac, pre nášho oslávenca, pre Gymnázium Martina Hattalu v Trstenej. Stotridsaťpäťročnica je úctyhodný vek a tak sa patrí zablahoželať. Zdvorilosť sa akosi žiada, veď aj ja patrím k tým, ktorý pred necelým trojročím drali nohavice v jeho laviciach. A spomínať veru budem až do starých kolien, či na staré kolená? Tieto a podobné štylistické rébusy riešim teraz za počítačom redakcie krajských novín v Žiline či v posluchárňach ružomberskej univerzity. No s vďakou sa obraciam na tých, ktorí to, že sa kedysi nenávidená slovenská gramatika stala mojim živobytím, majú na svedomí. Avšak pripíšem, že ich to vôbec nemusí ťažiť.
Vďaka za debaty s učiteľmi, za tvorivé semináre, za prvé dotyky so žurnalistikou – pri tvorbe školského časopisu VOŠ. Vďaka za nástojčivé nutkanie písať, ktoré vo mne prebudili profesor Ján Štepita, Tatiana Országhová – Müllerová či starší členovia školskej redakcie. Bez mučenia sa priznám, že som mal šťastie na ľudí – aj počas gymnaziálnych rokov, kedy sa prehĺbil môj záujem o žurnalistiku, aj neskôr, keď vyšla prvá glosička v Našej Orave a v prvých novinárskych krôčikoch mi pomohli manželia Lajmonovci. Živo si spomínam na školské vyučovanie s triednym Mojmírom Krajčim, ktorý ma naučil argumentovať a nástojčivo obhajovať svoje názory. Na hodiny s matematikárom Danielom Michnom, ktorý ma inšpiroval myslieť na svoju budúcnosť a ďalšie smerovanie. Na chémiu a biológiu s Ladislavom Birasom, s ktorým som prvýkrát okúsil priam vysokoškolské skúšky. A koľko som vtedy na tú drilovačku nadával! Ďakovať i spomínať je na čo a komu.
Hattalovo gymnázium ma pripravilo na štúdium na vysokej škole, ale aj na život, čo je oveľa podstatnejšie. Zavše tam zavítam, lebo viem, že sa mám kde vrátiť. Každému prajem takú školu! Ak sa žiada ešte nejaká pointa, tak k Džibránovým slovám z úvodu iba pridám prianie, nech sa dnešný deň objíma s minulosťou v šťastnej spomienke na 135 rokov GMH a s budúcnosťou v radostnej túžbe po ďalších úspešných rokoch s ďalšími perspektívnymi absolventmi.
