Sobota, 23. január, 2021 | Meniny má MilošKrížovkyKrížovky
ZO SPOMIENOK JÁNA BOŽEKA Z VITANOVEJ, 2. ČASŤ

Vrátil som sa s troma prašivými koňmi, obutý, a predsa bosý

Tri generácie stihli vyrásť odvtedy, ako prechádzal Oravou front najkrvavejšej vojny v dejinách ľudstva – 2. svetovej. Už len veľmi zriedka sa nájdu očití svedkovia vtedajších hrôz, ktorí by mladých ľudí varovali pred opakovaním strašných omylov histórie.


Po dramatickom 23. februári, keď sa síce oslobodená, ale vypálená Vitanová stala prakticky „územím nikoho“, začali sa do nej postupne vracať evakuovaní obyvatelia. „Po nociach sa k nám občas z Hladovky dostali Rusi a aj z toho mála hospodárskych zvierat sa pokúšali čo-to ukradnúť, aby si prilepšili k úbohej vojenskej strave. Môj strýko bol evakuovaný v Tichom, a v stajni mu ešte zostala kravka, býček a niekoľko oviec s baranom. Spával som na šafárni v závore, aby sme aj o ne neprišli. Raz som však musel zaspať prituho, lebo akémusi Rusovi sa predsa podarilo zobrať niekoľko oviec. No mali sme šťastie v nešťastí,“ spomína na udalosti spred 60 rokov Ján Božek. „Rus po ceste do Hladovky stretol vracajúceho sa strýka a ten si svoje zvieratá spoznal. „A či ty znaješ prikáz Stalina?“ Či už v sovietskej armáde zlodejstvo trestali alebo nie, Rus sa zľakol už aj len Stalinovho mena a zvieratá vrátil. Ako som neskôr zistil, nášho koňa, pri hľadaní ktorého som takmer prišiel o život, pri bojoch o dedinu zasrelili. O svoje kone prišli aj ďalší gazdovia. V júni sme sa viacerí vybrali do Hodonína, kde nám armáda mala zrekvirované alebo zabité kone vrátiť z vojnovej koristi – na reverz.“

Skryť Vypnúť reklamu

Orava bola zničená
Po bojoch o Vitanovú 23. februára sa Nemci na Orave sústredili hlavne na protipartizánske akcie. Sovietske vojská sa pohli od slovensko-poľskej hranice a začali oslobodzovať Oravu až 28. marca. V priebehu 12 dní sa dostali až do Kraľovian. Medzitým zviedli ťažké boje takmer o každý kilometer. Pri bojoch o Brezovicu a Trstenú mali proti sebe aj nemecké tanky. Popolom ľahol Liesek, vyhorel takmer do základov. Keď sa Rusi blížili k dedine, Liesečan Matej Vrabec-Suchý na priedomí vyzeral, či medzi nimi neprichádza jeho syn. Už sa však nikdy nedozvedel, že syn padol na Dukle. Nedočkavého otca bezdôvodne na priedomí zastrelil maďarský vojak. Tragédia bola dovŕšená tým, že telo zastreleného Mateja napokon zhorelo do tla po tom, ako vzbĺkla drevenica, v ktorej ho rodina uložila do truhly. Tridsiateho marca horela Trstená – zničených bolo 90 domov a 95 humien. Od 1. do 3. apríla zhorelo v ťažkých bojoch 90 % Námestova. Po prechode frontu sa vracajúcim evakuantom naskytol smutný pohľad hlavne na vypálené dediny: Hladovku, Vitanovú, Liesek, časť Tvrdošína, Brezovicu, Zábiedovo, Osadu, Hámere, Bobrov, Ústie, Slanicu, časť Mutného. V horiacich domoch našlo smrť niekoľko stoviek hornooravcov. Nemci povyhadzovali do vzduchu všetky mosty cez rieku Oravu, i železničnú trať od Kraľovian až po Suchú Horu.

Skryť Vypnúť reklamu

Kravku s býčkom
učili chodiť
Ťažko, veľmi ťažko sa nám dýchalo po prechode frontu,“ oživuje 60-ročné spomienky Ján Božek. „Hospodárske zvieratá z veľkej časti pozabíjané, náradie zhorené, chlapov v dedine žalostne málo... Ale siať a sadiť – čo sa komu podarilo zachrániť zakopané v jamách - bolo treba. Aj nám koňa vzala vojna, tak sme s mamkou najprv museli naučiť chodiť vedľa seba kravku s býčkom a na nich sme orali. V júni došiel do dediny chýr, že v Hodoníne možno získať náhradu za zrekvirované alebo zabité kone. Zozbieralo sa nás osem, čo sme chceli skúsiť šťastie: pamätám si, že s nami išiel v skupine Jozef Janiga z Čimhovej, Rózka Kušnierová, Martin Janiga, Mária Ťapajová – Harckuľa, Ján Malák... a ešte dvaja, ale mená mi už vyfučali z pamäte. Železnica bola zničená, tak sme sa pobrali pešo cez Oravskú Maguru na Kysuce a Žilinu... až od Púchova sa dalo ísť vlakom. V Hodoníne nás čakal šok – ľudí veľa, koní málo. V malých kasárňach bolo ubytované sovietske vojsko, vo veľkých bol akýsi improvizovaný „konský trh“. Tam si mal každý vybrať náhradné zviera, samozrejme, iba na písomný reverz. Ten sme mali, ale koní nebolo. Všetci sme sa rozpŕchli a každý si pomáhal, ako vedel. Keď nebolo koňa, chytil som si aspoň mulicu. Ale aj o tú som prišiel: podišiel ku mne istý poručík z Bánoviec a mulicu mi vzal, vraj vojnoví vyslúžilci majú prednostné právo.“

Skryť Vypnúť reklamu

Protekcia na prašivého koňa
Dva týždne tak čakali ôsmi Vitanovčania na zázrak. Hladní, bez strechy nad hlavou, iba tak pod letnou oblohou. Peňazí nazvyš nebolo, a keby aj, poživeň za ne sa nedala kúpiť, všetko bolo len na lístky. „Moraváci sú dobrí ľudia, nebyť ich, asi by sme tam tak dlho nevydržali, sem-tam nám ktosi z nich podal kus chleba... ale takých ako my tam bolo veľa,“ pokračuje 79-ročný pamätník. „Každý sa staral o seba. Ja som využil znalosť ruštiny – veď za 9 týždňov s Rusmi pod jednou strechou vás aj čosi naučí – a vymyslel som si historku, že som z Ukrajiny a vraciam sa zo zajatia. S tým som pochodil u ruského strážnika v malých hodonínskych kasárňach – ľutoval ma a päť dní po sebe som od neho dostal „kotelek“ (šálku) jedla. Harckuľa vypátrala, že cez Hodonín išiel vojenský transport na Slovensko a medzi vojakmi zazrela Joža Ondríka, švagrovho brata. Určite to bol on, veď s ním aj hovorila. Je teraz desiatnikom. Držiac v ruke už kúpený lístok na časť cesty domov, rýchlo som uvažoval: keď má prednosť jeden vojak, prečo nie aj iný? A poďho za výpravcom. – Kde je teraz slovenský vojenský transport, mám tam rodinu, pýtam sa. Asi v Břeclavi. Dá sa ešte chytiť? Asi dá. A dá sa vrátiť lístok? Dá... A tak som sa ocitol v Břeclavi na železničnej stanici. Transport bol dlhý, vojakov stovky, na vagónoch naložené delá a ťažká technika. Neviem ani, koľkokrát som zopakoval otázku, či niekto z nich nevie, kde je desiatnik Jozef Ondrík. Námaha sa vyplatila, našiel som ho.

Vysvetlil som mu, o čo ide, že onedlho má prísť ďalších 60 koní a on ako vojak... Jozef súhlasil, že s nami pôjde, pridružila sa k nám aj Rózka Kušnierová a Janiga. Keď kone prišli, takmer sme zaplakali – zvieratá to boli chudé, choré, prašivé... Ale boli. Každý si vybral jedného, aj Ondrík, sľúbili sme, že mu ho zavedieme domov a on sa pridal opäť k svojmu transportu.“
Dvaja mladí chlapi a jedna žena so štyrmi koňmi sa vybrali vlakom na Myjavu. Odtiaľ už museli pešo. „Zvieratám sme nemali ani čo dať žrať, len sme ich pásli. Janigov kôň z toho dostal koliku a vyvrátilo ho do priekopy. Už mu ani zverolekár nepomohol, iba vystavil potvrdenie, že uhynul. Janiga musel zostať zakopať zviera, my sme pokračovali v ceste. Neďaleko Trenčína už Rózka nevládala, bola strašne vyčerpaná. Pošla vlakom, ja som zostal s koňmi sám... Ale moril ma hlad, peňazí som nemal, iba pol kila tabaku – machurky, čo som si z Moravy niesol. Pokúsil som sa ju s ruskými vojakmi vymeniť za poživeň – ba kieho! Rus mi nato: Máľčik, tebjé nenúžno kuríť! A tabak si strčil do vrecka...

Doma ma okradnú?
Tri dni a štyri noci trvalo, kým som sa dostal na Oravu. Občas som sa na koňoch podviezol, ale aby neuhynuli, väčšinu cesty som prešiel peši. Z domu som odchádzal obutý v pevných topánkach, vrátil som sa bosý-obutý. Moje topánky nemali už žiadne podrážky, zodral som ich.“
Nočný hlásnik v Podbieli práve pískal polnoc, keď mladý Ján prechádzal aj s troma koňmi križovatkou do Studenej doliny. Konča dediny sa zastavil, únavou sa mu už podlamovali nohy. Sadol si do trávy, koňom popustil liace, nech sa pasú... Zaspal! S tým vedomím sa strhol, ani nevedel, koľko času uplynulo. Neďaleko zurčala do tmy Orava, nič nerušilo nočný pokoj. Nič! Ani kone! „Kde sú kone?! Panenko skákavá, toľký kus sa s nimi trmácam, a tu, domajší mi ich ukradnú? To nemôže byť pravda!“ Mesiac jasne svietil, Ján skúšal v tráve nájsť zlodejskú stopu. Ako tak kráčal za otrasenou rosou, zistil, že kráča k Orave. A tam, za krovím – kone! Takmer sa úľavou rozplakal. „Vzal som ich a poďho domov, nech som čo najskôr vo Vitanovej. Ešte v šoku som sa o chvíľu ocitol na akejsi známej križovatke: hľadím, kam teraz? Našťastie, nejakí ľudkovia mi kráčali oproti: „Nože, idem dobre na Trstenú? Ale kdeže, veď ty ideš presne naopak, do Kubína!“ A tak som urobil čelom vzad – ešte v ten deň ma moja strápená a ustráchaná mať vítala pred zhorenou chalupou...“

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 36 247
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 35 006
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 11 669
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 268
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 745
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 124
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 765
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 397
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 318
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 5 905
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

V roku 2019 sa v Novoti narodilo 81 detí, minulý pribudlo 71 novorodencov.

Novoť sa rozrastá, v dedine chýbajú nájomné byty

16 h
Jedno srdce je v centre mesta.

Ich obsah pomôže aj ľuďom v núdzi.

21. jan
Michal Suroviak začal s maratónmi vo veku 45 rokov.

Prvý maratón chcel odbehnúť v Košiciach a študentský sen si aj splnil.

20. jan
Takéto krásne ceny čakajú na najlepších bežcoch.

Oravská bežecká liga už tvorí nový kalendár.

21. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V druhom kole malo pozitívne testy 1,02 percenta testovaných. Na Borovej ulici však číslo vyskočilo na 6,45 percenta.

13 h

Prednostka neodpísala, rezort vnútra poslal len všeobecné stanovisko.

5 h

Záchranári odkazujú, nie každý s Covidom patrí do nemocnice.

18 h

Hudečková je hlavnou odborníčkou na epidemiológiu ministerstva zdravotníctva.

21. jan

Už ste čítali?