V utorok
22. februára cestovali z prípravného zápasu. V autobuse vládla
vynikajúca atmosféra. Hráči sa dobre bavili a spokojný bol aj tréner a prezident klubu Jozef Ženčuch. Mužstvo proti staršiemu dorastu
Ružomberka predviedlo na umelom trávniku
veľmi dobrý výkon,
no za Oravským
Podzámkom ani výsledok,
a ani hra neboli vôbec dôležité. Po havárii
autobusu sa už len každý utvrdil v tom, čo je
najdôležitejšie:
ľudský život.
Okolo deviatej večer už autobus prechádzal popod oravský hrad. Cesta za Oravským Podzámkom je veľmi kľukatá a v nepriaznivom počasí, aké v ten večer vládlo, sa ani rýchlo absolvovať nedá.
Autobus pomaličky prechádzal nebezpečnú dvojitú zákrutu. Nízku rýchlosť nám potvrdili všetci hráči. „Mohli sme ísť približne štyridsiatkou,“ hovorí Marcel Bednár, ktorý v tej chvíli sedel so svojimi spoluhráčmi v zadnej časti autobusu. „Ján Pavčo mne a Lacovi Repkovi niečo ukazoval a vtom - prudký náraz. Zrazu nastala úplná tma, nevedel som ani, kde sa nachádzam. Náraz ma vymrštil dopredu medzi sedadlá,“ opisuje situáciu Marcel Bednár, podľa ktorého ju zhoršilo to, že na náraz nebol nikto pripravený. „Nezačali sme ani prudko brzdiť a ani nikto nekričal stoj. Bol to prekvapivý moment, ktorý všetkých zaskočil.“ Všetci hráči tak preleteli niekoľko sedadiel, skončili v uličke a niektorí dokonca viacero sedadiel polámali. „Porozhadzovalo nás to po celom autobuse,“ dodal Marcel Bednár.
Autobus s tvrdošínskymi futbalistami vyrazil z Ružomberka okolo 19.30 h. Chýbal v ňom len Jaroslav Hradský, ktorý odcestoval do školy v Banskej Bystrici. V Dolnom Kubíne vystúpil Emil Baláž, no posádku autobusu doplnila manželka Marcela Bednára i s ich troma deťmi. Boli na návšteve a zviezli sa s futbalistami domov. Nik však ešte netušil, aký katastrofický scenár bude mať cesta na sever Oravou.
Hrozivosť situácie potvrdzujú aj slová Jána Pavča. Spolu s ostatnými hráčmi sedel v zadnej časti autobusu a následkom prudkého nárazu preletel niekoľko radov sedadiel. „Bola to strašná rana. Spadol som dopredu, a keď som sa prebral, chvíľu som nevedel, čo sa robí. Rýchlo som sa snažil zorientovať a s ostatnými chlapcami nájsť cestu z autobusu,“ hovorí Ján Pavčo, ktorý nakoniec vystúpil cez vykopnuté okno. „Najskôr sa Juraj Krivda snažil otvoriť zadné dvere. Potom však Jaro Florek obidvoma nohami vykopol celé okno, cez ktoré športovci povyskakovali von z autobusu. „My sme vyšli prednými dverami, ktoré boli otvorené,“ prezrádza Marcel Bednár. „Hneď ako som sa spamätal, začul som známy plač a vďaka nemu som vedel, kde sú moje deti a manželka. Keď som ich našiel, rýchlo som ich zobral preč.“ Všetkých z havarovaného autobusu vyhnal nielen strach, ale už aj šíriaci sa oheň. Vznikol v prednej časti vozidla, zrejme vo vykurovacom zariadení, nachádzajúcom sa pod šoférom. „Už keď som sa prebral, počul som nejaké syčanie a cítil zápach. Zbadal som vpredu oheň, začal som kričať: horí, všetci rýchlo von“, upresňuje hrozivú situáciu Marcel Bednár. Všetci okamžite opustili autobus. Aj vpredu sediaci Viktor Jantošík s Jozefom Ženčuchom. „Z autobusu ešte vystúpili sami. Boli zrejme v šoku, len potom obidvaja odpadli.“ Celé osadenstvo však z horiaceho autobusu nevyšlo. Vnútri zostal šofér Jozef Tabačák, ktorý nakoniec haváriu neprežil.
Tragická udalosť medzi Oravským Podzámkom a Dolnou Lehotou trvala len pár minút. Hneď po náraze začal autobus horieť a v priebehu niekoľkých sekúnd už bol takmer celý v plameňoch. Na záchranu svojich životov mali cestujúci málo času. „Všetko prebehlo veľmi rýchlo. Bol to moment. Hádam za minútu a pol už horel celý autobus,“ vysvetľuje Marcel Bednár. Vystúpiť z neho však nemohol šofér, ktorého začali okamžite vyťahovať. „Do autobusu sa vrátil Ján Pavčo, ktorý sa snažil Jozefa Tabačáka vytiahnuť. Už začal horieť a hasenie nepomáhalo.“ S rozstraseným hlasom tragickú udalosť opísal aj Ján Pavčo. „Videl som, že šofér zostal sedieť za volantom. Rýchlo som zobral hasiaci prístroj a začal oheň hasiť. Potom Jaro Florek doniesol ďalšie dva. Ja som začal nášho šoféra vyťahovať a Jaro Florek plameň na ňom stále hasil. Oheň síce na chvíľu utíchol, ale nemohol som ho vybrať. Musel mať nohy niečím pripučené, nemohol som ním ani pohnúť. Vzápätí plamene začali šľahať opäť. Už sme nemohli nič robiť a z autobusu museli vyskočiť.“ Napriek odvážnym počinom futbalistov sa už šoféra zachrániť nepodarilo a plamene naplno pohltili jeho bezradné telo. Všetkým sa potom naskytol hrôzostrašný pohľad na horiaci autobus, ktorý ich bude sprevádzať životom ešte dlho.
O niekoľko minút na miesto tragickej nehody dorazili sanitky rýchlej záchrannej služby z Dolného Kubína, ktoré sa museli postarať o zranených. Všetci mali drobné zranenia v podobe narazených rebier, plno modrín a rezných rán. Najvážnejšie mal Jozef Ženčuch a Viktor Jantošík, ktorí spolu so šoférom sedeli v prednej časti autobusu. Obidvoch sanitky odviezli do nemocnice a po niekoľkých dňoch už aj pustili do domáceho liečenia. Prezidentovi klubu museli dokonca operovať sietnicu oka a Viktorovi Jantošíkovi ošetriť vážnu zlomeninu kľúčnej kosti. Ostatní boli potom ošetrení v trstenskej nemocnici.
Napriek tragickému koncu a hroznej smrti šoféra autobusu si môžu niektorí povedať, že mali aj šťastie v nešťastí. Platí to hlavne o Marcelovi Bednárovi, ktorý mal v autobuse všetkých svojich najbližších. „Našťastie sa nikomu z nich nič nestalo. Manželka má len narazené rameno a deti odreniny i drobné rezné rany od skla. Chcem sa ešte veľmi poďakovať vodičovi Tvrdošínskej mliekárne z Dolného Kubína, ktorý nás odviezol do nemocnice v Trstenej a taktiež ošetrujúcemu lekárovi Jozefovi Mikovi,“ hovorí Marcel Bednár. „Až teraz si človek uvedomí, ako sa mu vo chvíli zmení celý život. Bolo to peklo. Všetci sme boli celí od krvi. Najstrašnejší je však tragický koniec nášho šoféra a taktiež rana na duši. Vidíš umierať človeka a si úplne bezmocný.“
Všetci futbalisti len konštatovali, že to bolo niečo hrozné. Ani jeden z nich podobnú udalosť nikdy nezažil a nikdy na ňu určite nezabudne. Naviac, pred ich vlastnými očami vyhasol život blízkeho človeka, ktorého poznali dlhé roky a ktorého neboli schopní zachrániť. Najhroznejšie pocity však prežíva rodina Jozefa Tabačáka, ktorý ich už navždy opustil. V srdciach všetkých blízkych, rodinných príslušníkov, priateľov, spolupracovníkov, známych a hráčov, trénerov i funkcionárov Futbalového klubu Tvrdošín však zostane ešte dlho žiť s odkazom: Nikdy na teba nezabudneme.
Autor: jv
