Šikovné ruky žien

Dodnes tu nájdete ľudí žiť v pekne zrekonštruovaných dreveniciach, ale aj v domoch najmodernejšieho architektonického štýlu. Ešte donedávna Chlebničanky trávili dlhé zimné večery páraním peria, husacieho i morčacieho. Na periny a paplóny každej dievke do výbavy. No v posledných rokoch medzi mladými viac „frčia“ kupované poľské paplóny alebo drahé ovčie rúno. A tak stačilo necelé desaťročie a v dedine, ktorá bola kedysi na Orave chýrna veľkými gágajúcimi kŕdľami, husi takmer celkom vymizli. No niektoré ďalšie zvyky zostali. Pri tradične ženskej pracovnej náplni zimných dní a dlhých večerov sme zastihli aj Annu Sojčákovú a Helenu Furjelovú – pri tkaní domácich kobercov. Tkáčsky stav sa nezmenil už stáročia, iba staré handry nahradil materiál z odevných závodov.

„Kedysi sme prácne strihali staré háby, preto boli aj koberce také „harkabarkasté“, len občas na tie parádnejšie sme vytkali aj nejaký vzor. Dnes sú už ľudia náročnejší, takže aj vzory si každá tkáčka vymýšľa všelijaké. Niektoré, napríklad „na vodu“, sú žiadané a teraz už aj medzi všetkými zručnejšími tkáčkami dosť rozšírené,“ hovorí Anna Sojčáková. „Ale na tie treba jednofarebný materiál, ten kupujeme hlavne vo Vrbovom pri Piešťanoch. O čosi drahšie a dekoratívnejšie sú putzvolové koberce. My v Chlebniciach robíme hlavne z čiernobielej putzvoly, no v neďalekej Malatinej ju už nakupujú vo všelijakých farbách. Len nám, beťári, nechcú prezradiť, kde!“
Ženičky nám čo-to porozprávali aj o typicky chlebnických háčkovaných kobercoch, gobelínoch a dečkách, na ktoré je špecialistka Marta Vrábová. Niektoré jej vzory dokáže napodobniť len málokto. Ondrej Spišák je zas jedným z posledných majstrov, pletúcich košíky zo štiepanej liesky. To je však práca, na ktorú sa treba pripravovať počas celého roka.