Tri generácie stihli vyrásť odvtedy, ako prechádzal Oravou front najkrvavejšej vojny v dejinách
ľudstva – 2. svetovej. Už len veľmi zriedka sa nájdu očití svedkovia vtedajších hrôz, ktorých živé
spomienky by mladých ľudí varovali pred
opakovaním tragických omylov novodobej histórie.
Nech aj naši vnuci vedia...
Vitanovú, ale aj mnoho ďalších dedín na Orave, vojna zasiahla mimoriadne kruto. Nezostal tu takmer kameň na kameni, z viac ako troch štvrtín dediny bolo zhorenisko, z ktorého trčali zuhoľnatené trámy, sem-tam aj telá uhoreného dobytka. Čo zostalo stáť, nieslo stopy delostreleckej a guľometnej paľby. Ľudia žili v stajniach s dobytkom alebo v pivniciach. „Dnešné deti už nemajú o tom ani tušenia. Ale myslím si, že históriu vlastnej obce by sa všade mala školopovinná mládež učiť v škole. Je to hanba, že deti ovládajú dejiny sveta, iných krajín, ale o vlastnej dedine či meste nevedia nič. Nad tým by sa mali učitelia a tí, ktorí to majú na starosti, zamyslieť,“ hovorí 79-ročný Ján Božek. Pamäť mu napriek vysokému veku slúži výborne a na čo pozabudne, nájde v poznámkach, do ktorých si zapisuje najdôležitejšie udalosti života – svojho i dedinského. „Kým umriem, chcel by som mladým Vitanovčanom pripomenúť, ako kruto sa na našich životných osudoch podpísal február a marec 1945, kedy sa Vitanová ocitla na línii frontu a usídlili sa v nej ruskí vojaci...“
História dokumentuje len fakty
Aj oficiálne zdokumentovaná história potvrdzuje, že obce hornej Oravy si prežili počas frontových dní hotové peklo. Front sa priblížil z Poľska cez Suchú Horu a Hladovku 29. januára 1945. Povinne boli evakuovaní obyvatelia Hladovky a Vitanovej. Jedni išli do Liesku, Čimhovej, iní do poľského Chyžného, Tichého a Vitova – peši i na vozoch. So sebou pobrali, čo sa dalo: poživeň, periny, krm pre dobytok... A pomedzi nich padali delostrelecké granáty z oboch nepriateľských línií. Začiatkom februára sa frontová línia ustálila, vedúc od Habovky cez Skorušinu po hrebeni na vrch Polianok, Vygrany, Čimhovskú Čerchľu, popred Čimhovú (od Vitanovej) na Kolomažiarky (popred Lieseckú železničnú stanicu od Vitanovej) smerom na Jamborské, Jedliny a ďalej poza Bobrov až pod Babiu horu. Oficiálna história to presne zaznamenáva, no málokedy hovorí o pocitoch, s akými vojnové udalosti prežívalo civilné obyvateľstvo, ktoré v evakuovaných dedinách zostalo. Ján Božek nám porozprával aspoň časť svojich zážitkov.
Prečo práve teraz?
V stredu 23. februára totiž uplynie presne 60 rokov od hrozného dňa, keď Vitanová ľahla popolom a po tunajších poliach a uliciach boli roztrúsené stovky mŕtvych tiel – ľudí i dobytka. Krv farbila všetko dookola. Po vyplienení dediny Nemci postrieľali túlajúci sa dobytok, aby ruskej armáde nezostala žiadna poživeň. Takmer počas celého dňa krutých bojov chlapa proti chlapovi stáli pri múre neďaleko Jurusovho mosta dve donaha vyzlečené ruské vojačky a triasli sa zimou, studom i strachom. Jedna bola vraj tesne pred zľahnutím. Kto by im bol pomohol, toho čakala guľka. Ruské vojačky predtým pri obrane Jurusovho mosta ranili dôstojníka. Keď Nemci prelomili ich odpor, vojačky zajali a odovzdali ranenému dôstojníkovi. Ten si pre ne vymyslel spomínaný trest. Neskôr Nemci obe Rusky odvliekli do neďalekého lesíka a zastrelili...
„Po ustálení frontu sa začiatkom februára vo Vitanovej usídlili stovky Rusov z armády generála Gastiloviča, boli aj v Hladovke a Suchej Hore. Čimhová, Liesek, Brezovica, Bobrov – tie boli ešte „nemecké“. Línie nepriateľských vojsk boli od seba sotva na 200 – 500 metrov,“ rozpráva nám Ján Božek, vtedy 19-ročný mládenec. „Nemci pri ústupe vyhodili do vzduchu most, ten, na ktorom sa dnes na začiatku Vitanovej odbočuje na Oravice. Do toho strašného 23. februára boli zimné dni relatívne pokojné, až na nejaké to občasné vzájomné ostreľovanie. Nemci cez deň kontrolovali aj cestu a poľné chodníky do Hladovky, z Kapicovho vrchu mali na ne výborný výhľad a boli na dostrel. Pamätám si, ako jeden Rus chcel s ukradnutou husou prejsť po ceste do Hladovky. Sedel na saniach, ťahaných koňom, za ním gagotajúca hus. Keď sane zasiahol mínometný granát, roztrhalo sane, Rusa aj koňa, len hus vyletela do poľa a gagotajúc bežala naspäť do dediny...“
Nemci pred ústupom zamínovali veľkú časť Vitanovej a okolia. Rusi museli frekventovanejšie úseky – hlavne cesty a ulice – odmínovať, ďalšie len označili tabuľami „Doroga zaminovana“. Dôležitý bol pre Červenú armádu nový most. Začali ho stavať poniže pôvodného. „Na robotu vzali aj mňa. Nosil som s jedným Rusom dosky, keď Nemci začali páliť na rozostavaný most. Skúsený vojak sa hneď hodil na zem a odplazil sa, ja som len hlavu stiahol medzi plecia a utekal za ním. Našťastie, Nemci nás chceli streľbou asi len odohnať, aby most zničili delami. Podarilo sa im to. A tak začali Rusi stavať ďalší, povyše pôvodného, kde boli chránení terénom. Cez ten neskôr prešlo všetko vojsko, keď sa front na konci marca pohol.“
Namiesto veľkej slávy masaker
Po troch týždňoch vo Vitanovej sa Rusi chystali na veľkú slávu – 23. februára slávili Deň Červenej armády. „Nachystali pálenky, zabili niekoľko kusov dobytka – oslava to mala byť preveliká,“ spomína Ján Brezoňák. „Prišli aj ďalší vojaci zo zadných línií. Nemci aj Rusi však mali svojich zvedov, tí dokázali prejsť všade. Nemci sa dozvedeli o chystanej oslave, aj o tom, že Rusi sa sústredili do Vitanovej. V noci obsadili pozície poza Oravicu, ďalšiu líniu vytvorili oproti, poza zadné stavy Malej Vitanovej. Dedina bola úplne obkľúčená. „Presne o piatej ráno 23. februára spustili Nemci delostreleckú paľbu. Pešiaci prešli, strieľajúc z automatov, cez zamrznutú Oravicu rovno na hlavnú ulicu. Nastal strašný zmätok, Vitanovčania sa poskrývali, Rusi brali zbrane, ešte nepoobliekaní sa snažili v niektorých chalupách brániť. Mnohí utekali smerom na Hladovku. Tam však vbehli rovno pred automaty a guľomety Nemcov, ktorí iba na to čakali...Desať Rusov sa schovalo za stodolou, prežili. Potom sa pobrali smerom na Priečno, ktovie prečo. Tam padli rovno do rúk Nemcom a tí ich upálili plameňometmi. Niekoľko dní predtým nám ruský staršina rozviedčíkov čítal čerstvé novinky z frontu – na dobré informácie a dodávky novín si potrpeli – vraj padla Budapešť, Rusi zajali desaťtisíce Nemcov a spojenecké vojská sú 60 km od Berlína. Možno preto boli Nemci pri útoku na Vitanovú takí rozzúrení, až penili. Takmer všetko, čo bolo z dreva, horelo.
Mňa a niekoľko ďalších chlapov Nemci zajali a viedli preč. Keď sme prechádzali pomedzi chalupy niekde v miestach, kde je dnes škola, uvidel som odchýlené dvere na kadibúdke. Tváril som sa, že si rozopínam nohavice. Nemec si ma možno nevšimol, možno nechcel, aby som sa do gatí... Vošiel som do záchoda, ostatní nečakali. Chvíľu som počkal, potom som sa prikradol k najbližšej chalupe. Ženy sa tam modlili. Po chvíli ma gazdiná poslala k dobytku, kravy strašne bučali, vraj aby som im išiel dať krmu. Keď som vošiel do stajne, vidím, v rohu Nemci s guľometom, strieľajú na každého utekajúceho Rusa. (Nikto nikdy presne nezdokumentoval, koľko ich tu padlo, určite však vyše dvesto. Niektorých vojsko pozbieralo a odviezlo, ďalších sme našli na druhý deň. Tých sme pochovali do spoločného hrobu pri kostole. Pri vyšnom moste držali zas Rusi dve guľometné hniezda, skosili pred sebou asi 30 – 40 nemeckých vojakov. Tam, kde padali, stojí dnes horná krčma a okolité domy. Keď si Rusi všimli, že Nemci ich chcú obkľúčiť, cez kroviská ušli.) Vojaci v stodole si ma príliš nevšímali, odohnali ma, tak som sa vrátil naspäť do domu a nechal dobytok bučať. Pri nariekajúcich ženách mi bolo dlho, trápilo ma, čo moja chuderka mať robia sama doma. Keď nás Nemci viedli, videl som, že vyhádzala aspoň periny a trochu šatstva na ľad Oravice oproti chalupe. Hasila, kým sa dalo, dobytok a koňa vyhnala zo stajne, aby nezhoreli. Vybral som sa koňa hľadať, nevediac, že u Štafana Ondríka a Jána Maľáka zostali ruskí vojaci a dôstojníci, ktorí útoku stále odolávali.
Len vidím - pred domami na ceste ležia traja mŕtvi Nemci. Pozriem vpravo, z okna na mňa mieri ruský dôstojník. Zavolal ma dnu: mal som sa vrátiť na cestu, jednému z troch mŕtvych odopnúť kuriérsku tašku a priniesť ju Rusom. Nuž, šiel som. Ako som sa nad mŕtvym zohol, vidím, že Rus na mňa stále mieri. S hrôzou som však zbadal, že z humna na druhej strane cesty na mňa mieri aj Nemec! Dodnes hovorím, že vtedy som stál na chvíľu v „pitvore smrti“. Ale zomrieť mi nebolo súdené: pri Nemcovi som uvidel Kovaľáka, ako mu hovorí, že nepatrím k Rusom. Vedel som, že ak sa mi podarí na dva metre uskočiť, Rus ma stratí z dohľadu. Ak vezmem tašku a pôjdem k Rusom, Nemec strelí. Skúsil som šťastie – vyšlo to! Také chvíle neželám prežiť nikomu! Dedina už bola na 85 % spálená, pomaly sa stmievalo, Nemci ešte stihli postrieľať dobytok – krv tiekla popri ceste, parilo sa z nej, kým nezamrzla... Nemci sa stiahli na svoje pozície, Rusi ustúpili do Hladovky. Vo Vitanovej nezostal takmer kameň na kameni, z viac ako troch štvrtín dediny bolo zhorenisko, z ktorého trčali zuhoľnatené trámy, sem tam aj telá uhoreného dobytka. Čo zostalo stáť, nieslo stopy delostreleckej a guľometnej paľby. Ľudia žili v stajniach s dobytkom alebo v pivniciach.“
Prežili na konskom
mäse
Ján Božek spomína na druhý deň: 15 chlapov z Vitanovej zbieralo mŕtvych Nemcov. Keď ich odniesli za nemeckú líniu, už sa nevrátili. Nemci ich zajali na prácu do Rakúska, domov prišli všetci až po vojne. „Mali sme šťastie v nešťastí, nebola prituhá zima a tak sme v stajniach a pivniciach prežili. Ale nebolo poživne, armáda bola preč, nám zostali len postrieľané zvieratá. Dedo Ondrík, čo pamätal Taliansky front nám povedal, že konské mäso je dobré. Tak sme rozobrali aj nášho koňa (nakoniec som ho našiel zastreleného) a na zamrznutom mäse sme prežili ďalší mesiac. Na Skorušine Nemci vystriedali svojich maďarským vojskom, tí boli k civilnému obyvateľstvu menej tvrdí. Nakoniec ani Rusom nekládli odpor, zastrelili vlastného veliteľa a vzdali sa krátko po tom, ako Rusom prišli koncom marca posily a front sa pohol. Vtedy podobné utrpenie a strach, ako 23. februára Vitanovčania, prežili aj ľudia v okolitých dedinách – Nemci pálili a brali, čo sa dalo, len aby nepriateľ mal čo najmenšie možnosti obživy.“
Náš rozprávač pamätá ešte množstvo ďalších udalostí, nie všetko sa dá zachytiť do jedného článku. Dedina sa z vojny spamätávala veľmi dlho, celé roky. No pracovití ľudia sa nedali. „Prišla komisia, odhadli škody... Časť odškodnenia sme aj dostali, zvyšok sme si nemohli od predsedu okresu Töröka vydobyť. Doteraz sa hovorí, že Török z týchto peňazí postavil chatu Lyžiarskeho turistického klubu v Oraviciach. A zdá sa, že kliatba zlodejstva na nej visí dodnes, veď už bola predmetom nejedného súdneho sporu...“
(Voľné pokračovanie rozprávania J. Božeka prinesieme v budúcom čísle.)
