Vydedenci spoločnosti rozprávajú

Zahľadí sa. Dvíha zimou skrehnuté ruky, aby poprosil o almužnu. Tie ruky s rozpraskanou kožou plnou rán, so špinavými dlhými nechtami. Ľudia mu do nich súcitne hádžu mince a dvadsaťkorunové bankovky a keď ich chtivo chytá, s odporom sa odtiahnu, aby sa nedotkli jeho reumou vykrútených prstov.

Ľudia bez strechy nad hlavou, najčastejšie špinaví, zapáchajúci, ktorí celý svoj majetok natlačia do jednej-dvoch igelitových tašiek, v minulosti tvorili kolorit len veľkých miest. V pestrofarebných prikrývkach alebo len tak prehodeným kabátom spávali na chladnom podlaží staníc metropol. A v súčasnosti? Bezdomovcov nájdete prakticky v každom meste. Dolný Kubín nie je výnimkou. Prejsť sa po brehu rieky Orava môže byť romantické, ale nie v blízkosti bývalého závodu Severoslovenských vodární a kanalizácií. Tam totiž majú svoje „sídlo“ tí, ktorí z rôznych dôvodov prišli o vlasnú strechu nad hlavou... Niektorí dobrovoľne, iní nedobrovoľne. Medzi nich patrí aj, nazvime ho Fero. V lete, v zime chodí v tom istom oblečení. Možno je to všetko, čo mu zostalo z čias, keď bol ešte majiteľom predajne stavebného materiálu. Začal však piť. Najprv prišiel o jednu zákazku, potom o druhú, nakoniec s ním nechcel uzavrieť obchod nikto. Predal televízor, počítač, byt... Nie však preto, aby zaplatil svoje dlhy, pozviechal sa a začal odznova. Peniaze zamenil za alkohol. Najprv ten drahší, potom už lacnejší. Nakoniec mu ostali len nedopité poháre piva v putike najnižšej cenovej skupiny, ktorá je známa pod názvom „nervové“ oddelenie. Prečo „nervové“? Nuž, je to zhromaždisko dolnokubínskych prevažne alkoholikov s trasúcimi sa rukami. Bezdomovcov tam nájdete ráno, naobed i večer. A keďže je to non-stop putika, nie je problémom podebatovať si s nimi aj v noci.

A pod hviezdami sa dozviete kdejaké príbehy, životné osudy, končiace sa neraz až tragicky... Zaujímavé je, že bezdomovci neradi hovoria o sebe, príbehy iných však vedia naspamäť. A tak sme sa dozvedeli, že dolnokubínske ulice v minulosti šliapal aj jeden bývalý policajt, pred rokom 1989 príslušník Verejnej bezpečnosti. V tých rokoch niečo znamenal. Mal uniformu, meno, mal aj rešpekt. Kde-kto ho pozýval na poldeci, zaplatil mu pivo a Miro, nazvime ho tak, len pil a pil. Až sa prepil o ligu nižšie. Keďže za socializmu sa z práce nevyhadzovalo, ale preraďovalo, dostal so k požiarnikom.
Znovu mal uniformu, aj keď menej významnú. Aj piť začal menej významné pálenky. Možno by sa dopil do dôchodku, možno až do smrti, ale prišla zmena režimu. Už sa mohlo vyhadzovať z práce, a tak Miro, rovnako ako v minulosti, stratil manželku (rozviedla sa s ním), byt (pridelili ho manželke s deťmi), prišiel aj o prácu. Najhoršie bolo, že zbúrali aj obytný priestor, v ktorom býval. A tak sa stal bezdomovcom.

Lenže, tam ho nebrali ako rovnocenného partnera, ak sa medzi bezdomovcami dá rozprávať o takýchto kategóriách spoločenského života. Stále bol pre nich policajt a bezdomovci policajtov nemajú radi. Veď ich vyháňajú z čakární, lavičiek, spred kostolov, prosto zovšadiaľ. Miro sa s týmto postavením v komunite tých, ktorí žiadne postavenie nemajú, veľmi ťažko vyrovnával. Aj preto sa rozhodol odísť zo života dobrovoľne...
A ako si osud zahral s tým, ktorý nám tento príbeh vyrozprával? Nedozvedeli sme sa toho veľa. Vraj na začiatku bolo hranie na automatoch, potom dlhy, ich splatenie bytom a nakoniec presťahovanie sa z Martina do Dolného Kubína. To slovko presťahovanie sa je však poriadne nadnesené. Igor, vraj takto sa náš spolubesedník volá, aj keď sa nám to nezdá, už z Turca prišiel ako bezdomovec za svojím kamarátom. Vraj na návštevu, ktorá už trvá dva roky. A „sťahoval sa“ s jednou igelitovou taškou. Na Orave však zbohatol. O rovných sto percent. Keď totiž odchádzal z „nervového“, v rukách žmolil rúčky až dvoch igelitiek.