Naše medzičasy a kultúra

rod.
Akosi sa nikto nečuduje, že sa dvakrát zvýšil počet samovrážd, že je čoraz viac chudobných a nešťastných, mrznúcich bezdomovcov (len ich takých nehybných zľahka prekročíme), že sa čoraz viac napĺňajú detské domovy-nedomovy, ktoré stále reformujeme, aby sme nakoniec púšťali 18-ročné nešťastné a bezmocné – ešte stále deti – do neznáma, do mrazu, nielen fyzického.

To nás nezaujíma, to sa nás nedotýka, ale ukričaná Adela Banášová, tá, ktorá nás v silvestrovskú noc tak duchaplne oslovila: STE SUPER (s náležitým „JEJ“, akoby do nás zapichnutým gestom) v nesmierne „atraktívnych“ módnych kreáciách, v duchaplných konferencierskych dialógoch, so svojím partnerom s akýmsi čudným menom nás priam vábi v čoraz väčšom počte k televíznym obrazovkám. To ona, jej duch relácie, nie NAOZAJ TALENTOVANÁ desiatka zostávajúcich účinkujúcich, formuje svojou rozkričanosťou a slovným i iným prázdnom vkus mladých divákov. A kamže to keruje? Okrem značnou intenzitou vykrikovaných mien účinkujúcich som nič všimnutiahodné nepočula a nevidela. Slávi úspechy rovné inej známej bohatej dvojici Mojsejovcov. Je to jeden rang kultúry-nekultúry, ktorý ničí Slovensko, LEBO UDÁVA TÓN!

Rada by som to ilustrovala na príklade bulvárnej tlače, ktorá inú „masovú“ hrdinku, slečnu Olasovú, priam deklasovala, podčiarkovaním faktu, že niekde na východe sa stala Panenkou Máriou veriacich vdov. Olasová, s citom pre mieru, dobrým hlasom, rozvážnym kultivovaným prejavom, milou novoročnou piesňou sa teda nestala hrdinkou týchto dní – nepasuje celkom do súčasného kšeftu.
Ten vyžaduje iné gestá, iné tóny. Celé Slovensko je presne tak rozkričané, ako naša mediálna nekultúrna kultúra. Obrazovky sú plné ľudí bez hanby a akejkoľvek sebakritickosti – a to sú vzory pre tých mladých, ktorí potom lúpia a vraždia, lebo chcú byť bohatí, úspešní, známi – aj cez zločiny. Zvrátená logika, ktorú sme si ale vypestovali. Štát našiel skvelé riešenie: znížil, či chce znížiť vekovú hranicu pre mladých obvinených, vo väčšine tých, čo sa im nikdy nedostalo skutočnej lásky a skutočnej starostlivosti.

Malé úbohé Slovensko, spokojne píš po stenách odporné heslá s hákovým krížom, nič sa nikomu nestane. Len chcem pripomenúť: ten hákový kríž začal všeobecne známou nekultúrnou kultúrou – pseudokultúrou, rapídnym znížením dobrého vkusu. Takže aj o tom to je: agresívny úspešný hlupák bol a je vždy nebezpečný. Aj o tom je nadpis tejto úvahy – kde sú naše medzičasy a aká je naša hladina kultúry vnímania.
Naozaj bubnujem na poplach. Bojím sa tejto rozkričanej, prázdnom gestikulujúcej povrchnosti.