Článok pokračuje pod video reklamou
Počas vojenskej služby v Slovenskej armáde v Martine v roku 1941 –1943 absolvoval aj štúdium na meštianskej škole. V roku 1943 odvelili jeho prápor na Ukrajinu. Vykonávali tam strážnu službu a pomocné práce, no v októbri roku 1943 prešiel celý útvar na sovietsku stranu. Tu bol zaradený do l. čs. armádneho zboru ku tankistom a zúčastnil sa viacerých bojových operácií na Ukrajine i v Poľsku a bol v prvých líniách bojov o Duklu. Len zázrakom zostal nažive, keď zo siedmich nasadených tankov v jeho skupine bolo hneď v prvých chvíľach vyradených päť a medzi nimi aj ten jeho. S veľkou radosťou po dlhých bojoch vstúpili 6. októbra 1944 na slovenskú zem bozkávajúc prvé piade rodnej hrudy. Už sa tešil na stretnutie so svojimi, no dostali rozkaz zaradiť sa do bojov o severnú Moravu.
Tam 8. mája 1945, teda deň pred skončením vojny, dostal v tankovej veži zásah do krku. Z bezvedomia a ťažkého zranenia sa však postupne pozviechal. Za svoje bojové zásluhy bol odmenený mnohými vyznamenaniami a jeho skúsenosti boli využité pri budovaní tankových divízií v čs. armáde. Neskoršie nasledovala Vysoká vojenská škola v Moskve (VTA) a postupne sa činnosťou v ČSA dopracoval na funkciu jedného z náčelníkov Východného vojenského okruhu v Trenčíne.
Osobnosť generálmajora Jozefa Kováčika si takto pripomíname pre jeho vrúcny a srdečný, a hlavne konkrétny vzťah k Orave a jej ľuďom. Poznal veľmi dobre situáciu na Orave a tak neúnavne a so zanietením pomáhal okresným úradom i obciam pri ich výstavbe. Osobitne to pociťovala jeho rodná obec Krivá pri nadobúdaní strojového parku, ktorý bol nápomocný celej Orave. S veľkým záujmom sledoval výstavbu kultúrneho domu v dedine a v uzlových obdobiach vždy poskytol pomocnú radu. Vážili sme si ho, lebo si nikdy nezakladal na svojej generálskej hodnosti a bol otvorený a priateľský ku každému, s kým sa stretol. Veľmi si vážil svojich vrstovníkov, ktorých nikdy nezabudol pozdraviť, keď prišiel do rodnej obce. Vždy debatoval s nimi tak, ako by ich nedelilo ani postavenie, ani čas.
O bojových skúsenostiach z vojny rozprával vždy realisticky a bez príkras, ba mnoho ráz aj tak, že sme sa obzerali, aby nás niekto nepočul. On sa však nikdy neobzeral. Ale od svojich podriadených vyžadoval náležitú vojenskú dôstojnosť a najmä vzorný rodinný život. Aj sám takýmto životom žil. Hovoril, že je to podmienka zodpovednosti aj v armáde. Neznášal frajerov. Nikomu však nechcel nikdy ublížiť, aj bránil tých, ktorým sa ubližovalo. Jeho zásluhou prebehlo priaznivo aj kádrovanie v zložkách Východného vojenského okruhu po roku 1968. Nedovolil, aby toto obdobie zneužívali ľudia na budovanie vlastnej kariéry na úkor iných. V tom čase to bol mimoriadne čestný a vzácny počin. Nuž, takým si nám, Jozef, ostal a tak budeme na teba spomínať!
