h dní. „Ja som mal 15 – 16 rokov, toľko, ako tí na obrazovke, keď sa po Trstenej oznamovalo, že si Židia majú pobaliť najpotrebnejšie veci, lebo ich budú brať. V Trstenej ich za Slovenského štátu bolo podľa mňa okolo 150 možno viac. Vlastnili v meste všetky obchody – od gombičiek po hotel. Vedeli veľmi držať spolu. Ak bol niektorý chudobnejší, že nevlastnil obchod, všetci Židia sa mu poskladali, na námestí kúpili búdu, kopu rôznych gombičiek a bol z neho obchodník s gombičkovým tovarom. Tak sa poskladali židovke Blavkuli. Lakomí? Nie, neboli. Keď si prišiel do Žida kúpiť kilo cukru, alebo fazule, dal ti ešte hrsť cukríkov. Aby si prišiel zas...
Predávali aj na borg, zaznačili do písanky, a keď človek prišiel k peniazom, zaplatil. My sme boli siroty – 5 detí nás bolo. Štotruľa – mala hotel Roháč – nám často poslala plnú kanvičku gulášu, hocičoho, čo ostalo zo dňa v hoteli, len aby sme neboli hladní...“ Rozprávač stíchne, po chvíli si ťažkými päsťami poutiera zaslzené oči, počká, skúša „napraviť“ roztrasený hlas: „Ej, dobrá duša to bola, tá Štotruľa. Zamestnala ľudí, dopriala každému, chudobných podporovala, pomáhala ľuďom v biede. A ako, chudera, skončila...
Židom sa kázali dať dokopy, zobrať si iba nevyhnutné veci a prísť na železničnú stanicu. Ládovali ich do vagóna – nákladného. Dohliadali na to gardisti a Nemci. Ľudia si mysleli, že Židov idú vyviezť do Izraela. Podaktorí Židia si už predtým dohodli s Trstenčanmi, že ich ukryjú, lebo o tom, že ich budú brať, sa vedelo dávnejšie, zo dva roky. Keď však prišiel ten deň, mnohí, čo prisľúbili pomoc ukryť ich, sklamali... Z nákladného vagóna začali ľudia kričať.
Tu rodí jedna, otvorte, otvorte! Bola to Hrubovička, vydatá za Hruboviča, asi štyridsaťročná. Nikto ale neotvoril vagón. Porodila tam. Vlak z Trstenej odišiel. Niekoľko Židov ale ostalo – ľudia ich popratali vo svojich domoch. Nemci však robili kontroly, a tak sa každý bál. V jednom dome mohli v úkryte zostať iba určitú dobu, potom – najmä v noci – ich Trstenčania poprevážali, alebo sami prešli - ženy popreobliekané za mužov a naopak – z jedného konca Trstenej na druhý, k známym. V meste bolo pár takých dobrodincov, čo ich ukrývali. Schifferdečka-Metoltka, mlynár v brezovickom mlynku, pod Maťkovou v lese, tam ich bolo zopár schovaných. A ktoré židovské rodiny žili v Trstenej? Veľa ich bolo - Štotruľa, Scheimann, Konhauser, Langer, Strauss, Kemplerovci. Pokiaľ viem, tu u nás prežil Scheimann, ktorý bol schovaný kdesi v Roháčoch.
Mal na námestí Železiarstvo. Do Trstenej sa vrátil a ešte dlho bol vedúcim svojho obchodu, ktorý však už patril Jednote. Poprednejší Trstenčania, takí na úradoch, sľúbili Márii Štotrovej, že ju schovajú, ale všade mohla byť kvôli kontrole iba chvíľu. Niekoľko mesiacov sa schovávala u výčapníka hotela Roháč, v zadnej izbe, nezriedka zatvorená v skrini, alebo na pôjde. Výčapník chodil predávať do krčmy. V jeden večer, v čase nariadeného zákazu vychádzania prišli do Roháča nemeckí poľní žandári. Výčapník už mal záverečnú a nechcel im naliať, aby stihol prísť včas domov. Nemci ho upokojili tým, že ho domov odprevadia. Toho sa veľmi zľakol, pretože v izbe mal schovanú spomínanú sedemdesiatničku, židovskú hoteliérku, ktorá sa už od prežitej hrôzy pomíňala na rozume. Čo ak ju tam objavia?.. Výčapník musel Nemcom naliať a tí ho odprevadili domov, až do kuchyne. Keď celé dni sama žena počula jeho hlas, začala rozprávať. Neotváral, nuž zabúchala na dvere. Nemci sa pýtali, kto to je. Povedal: Mutter, ale ona je... a ukazovákom urobil pri čele niekoľko kruhov... Pokývnutím hlavy súcitne uznali a odišli. Výčapník sa zľakol, a tak sa snažil nešťastnú ženu presťahovať k inému. Medzi Trstenčanmi sa vedelo, že niekoľko Židov v Trstenej ostalo a ukrývajú sa. Šepkali si to medzi sebou, no nikto neprezradil. Neskôr Štotruľu na čas ukrýval Fit, hlavný gardista. Objavila ju tam moja sestra Pavlína, ktorá u Fita upratovala. Poznala ju, lebo žena jej občas dávala guláš pre nás, deti, v kanvičke. „Pani Štotrová, čo tu robíte?“„Buď ticho, ticho, nevrav nikomu“, reagovala žena. Potom Štotruľu schovali do Metoltky, neskôr do mlynka.
Bola tam cez zimu. Začiatkom jari, v marci sa vybrala cez pole pešo do Trstenej. Už jej bolo celkom zle v hlavu z toho ukrývania a trápenia. Pri Brezovici bolo také oparisko, studienka. Išla sa asi vody napiť, sadla si. A ľudia ju tam našli - zamrznutú. Zobrali do voza truhlu a pochovali ju tak, aby nikto nevedel. Mala dcéru Alicu. Ešte počas leta som bol výčapníkovi na Čerchli po seno, a obe tam hrabali – v gazdovských sukniach. Volal som ich, že ich odveziem, aby ich ľudia nevideli. Odmietli, odišli do Hámričiek k Zábiedovu, tak mali vtedy asi dočasný úkryt. O Alici som odvtedy nepočul nič. Mala brata Laca, on že ešte žije. U Tajchnera v Tvrdošíne mal lekáreň. Aj v nej neskôr pracoval ten výčapník. Židia mu dôverovali. On ich obskakoval, pomáhal im. Ktosi ho však udal, že im pomáha a ukrýva ich. Nemci mu dali medzi prsty na nohách kusy papiera a zapálili ho. Trpel, ale vydržal. Neprezradil nič. Aj do Lipnice išli vyšetrovať jeho rodinu, aby dačo zistili o kontakte výčapníka so Židmi. Nič!
Všetko v Trstenej už prikryl čas. Dnes si už na tieto časy takmer nikto nepamätá. O týchto tragických dňoch sa nerozpráva a tak mladí nevedia nič. No nemajú sa nad svojou nevedomosťou aspoň usmievať, ako tí na obrazovke. To, že sa to stalo, i to, že o tom nové generácie nevedia, je do plaču...“
Autor: Anna Lajmonová
