Pozornosť vzbudil už jeho literárny debut, zbierka noviel Súkromie, vydaná v roku 1963. Jeho úspešný literárny rozbeh zastavila normalizácia, keď sa musel na niekoľko rokov odmlčať. Publikovať začal znova v roku 1976, odkedy mu postupne vyšli viaceré prózy, napríklad Nepriznané vrany, Balada o vkladnej knižke, Slony v Mathausene, Najsmutnejšia oravská balada, Krik drozdov pred spaním, až po nateraz posledná s poetickým názvom Dívaj sa do modrých očí Londýna (2000). Ján Johanides sa narodil 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne, kde aj študoval na gymnáziu. Vysokoškolské štúdium histórie, estetiky a dejín umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave nedokončil. V roku 1957 sa vrátil na Oravu a štyri roky pracoval ako podnikový psychológ v závode Tesla v Nižnej. Potom vystriedal viacero zamestnaní a bydlísk, až kým sa v roku 1972 neusadil v Šali, kde žije doposiaľ. Minulý rok sme si spisovateľovu sedemdesiatku pripomenuli „oneskorenou recenziou“ jeho románu Najsmutnejšia oravská balada. V dnešnom čísle uverejňujeme rozhovor, ktorý sme s ním pripravili korešpondenčne. Jeho odpovede sú strohé, až úsečné, ale hovoria veľa a sú symptomatické. Veď posúďte sami.
Aké ste mali detstvo, v akej rodine ste vyrastali?
„Dobré. V buržoáznej rodine. Zlé, lebo ma deti mlátili a bol som chorľavý.“
Čím žil v čase vášho detstva a mladosti Dolný Kubín? Aká v ňom bola atmosféra?
„Jeden čihí, druhý hotá. Hlavnou necnosťou Dolnokubínčanov bola závisť.“
Čo najviac ovplyvnilo, formovalo vašu cestu k literatúre? Ako ste sa k nej dostali?
„Môj záujem o filozofiu a teológiu. Výučbu na gymnáziu som považoval za scestnú.“
Z Dolného Kubína pochádza aj predčasne zosnulý prozaik a dramatik Peter Balgha, váš rovesník. Aký ste s ním mali vzťah? Neboli počiatky vašich literárnych aj osobných osudov dosť podobné?
„Priateľský. Svetonázorovo sme sa však principiálne líšili. Ale čítali sme rovnakú literatúru.“
Stretávali ste sa s Theom H. Florinom? Ako si naň spomínate?
„Stretával. Ale na telo som si ho nepúšťal. Dúfam, že chápete. Dobre sa uňho popíjalo v štvorici. Ja, Balgha, Balo.“
Do akej miery sa dajú považovať príbehy hlavných protagonistov (teda aj vaše) v románe Ľ. Feldeka Van Stiphout za autentické?
„V žiadnom prípade. Mrzí ma, že som sa priatelil s tak zlomyseľným človekom.“
Ktorú vašu knižku si sám najviac ceníte? V ktorej je najviac skoncentrovaný váš „odkaz“ ako spisovateľa a človeka?
„Poslednú, ktorá zanedlho vyjde. Bude sa volať Hmla na našej trpezlivosti.“
Vnímate rodný Dolný Kubín teraz inakšie, ako ste ho vnímali, keď ste v ňom za mladi bývali? Chcete niečo odkázať svojim krajanom?
„Radšej nekomentujem. Možno sa už teraz Kubín polepšuje. Neviem. Dúfam.“
Autor: Pripravil Rudolf Jurolek
