vysokého štátneho vyznamenania A. Habovštiakovi sme požiadali jeho najbližších, oravské osobnosti žijúce v Bratislave a ďalších predstaviteľov slovenského kultúrneho života.
Manželka
Katarína Habovštiaková
„Bola som milo prekvapená a hlboko dojatá, keď som 14. decembra minulého roku dostala list z Kancelárie prezidenta SR s oznámením, že mám 1. januára 2005 prevziať z rúk pána prezidenta štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam, ktorý pán prezident udelí môjmu zosnulému manželovi za významné zásluhy v oblasti jazykovedy a kultúry. Úprimne som sa tomu potešila.
V súvislosti s manželovou tvorbou mi Pribinov kríž symbolizuje využívanie jeho darov Ducha v smere vertikálnom na česť a slávu Božiu a v smere horizontálnom jeho tvorbu orientovanú v prospech slovenského národa. Udeľovanie štátnych vyznamenaní na Hrade malo dôstojný, slávnostný scenár. Otvoril ho kancelár pána prezidenta, akademik Milan Čič. Na slávnosti boli prítomní aj predsedovia parlamentu a vlády, viacerí ministri, poslanci, predstavitelia diplomatického zboru, zastupiteľských úradov a cirkevnej hierarchie. Škoda, že vyznamenaných mohol sprevádzať len jeden rodinný príslušník. Z našej rodiny to bola naša najstaršia dcéra Anna Kováčová. Vďaka novinárskemu preukazu sa mohla na slávnosti zúčastniť aj najmladšia dcéra Mária Čierna, hovorkyňa UNHCR.
Pri počúvaní mien vyznamenaných osobností som mala pocit hrdosti a radosti zo záslužných činov synov a dcér nášho národa. Zároveň som si v pokore uvedomovala, že podobné zásluhy v oblasti vedy a kultúry majú aj iní. Som vďačná Pánu Bohu, že spoločnosť tak vysoko ocenila manželovo celoživotné úsilie o rozvoj slovenskej vedy, literatúry a kultúry. A dodávam, že aj za 51 rokov spoločného života s mojím manželom i za jeho pokojný nečakaný odchod do jeho vytúženého „tretieho domova“, ktorý Boh pripravil tým, čo ho milujú.“
Básnik Pavol Janík,
predseda Spolku
slovenských spisovateľov
„Som veľmi rád, že som mal nielen ako čitateľ, ale aj ako kolega a priateľ možnosť stretnúť sa v živote s takouto významnou postavou, akou bol Anton Habovštiak, ktorý zaznamenal významné výsledky v oblasti literárneho spracovania a bádateľského zmapovania originálneho materiálu a unikátnych hodnôt ústnej slovesnej tradície. Treba povedať, že v jeho živote a tvorbe sa stretávali najmä dve línie: vedecká, bádateľská a tvorivá, spisovateľská línia. Obidve sú pozoruhodné, výrazné a rovnocenné.
V septembri minulého roku 2004 som sa obrátil na ministra kultúry Rudolfa Chmela s návrhom, aby in memoriam udelili vysoké štátne vyznamenanie Antonovi Habovštiakovi za jeho mimoriadny prínos v oblasti literatúry a jazykovedy. Treba povedať, že z nejakých dôvodov sa tento návrh cez túto líniu ministerstva kultúry a vlády SR nerealizoval, avšak realizoval sa priamo z rozhodnutia pána prezidenta Gašparoviča, ktorý teda nad rámec návrhov, ktoré predložila vláda SR na podpis, z vlastnej iniciatívy ocenil ďalších sedem osobností slovenského kultúrneho, spoločenského, ekonomického života. Bolo to aj pre mňa a pre Spolok slovenských spisovateľov veľké zadosťučinenie, ktorého prominentným členom a predstaviteľom bol práve Tonko Habovštiak. Vďaka tomu, že literatúra, aj vedecké bádanie sú určitými formami nesmrteľnosti, Tonko je stále s nami, živý medzi nami a máme možnosť stretávať sa s rozličnými zákutiami jeho duše, jeho záujmov a jeho preciťovania okolitého sveta, aj vo vzťahu k samotnej Orave. Je to človek, ktorý svojím významom presahuje nielen tento krásny slovenský región, ale aj Slovensko. Podieľal sa na významných projektoch celoeurópskeho a celoslovanského charakteru. Myslím si, že patrí do galérie významných postáv, na ktoré máme byť právom hrdí. Som tiež rád, že sa koncom minulého roka podarilo uskutočniť spoločnú iniciatívu Oravskej knižnice v Dolnom Kubíne a Spolku slovenských spisovateľov. Túto inštitúciu pomenovali jeho menom.“
Speváčka
Darina Laščiaková
„Tonkovým heslom bolo: Modli sa a pracuj! Vždy, keď som počula tieto dve slová, prišiel mi na myseľ Tonko Habovštiak. Predstavila som si jeho život, jeho neúnavnú pracovitosť a úprimnú zbožnosť, ktorú vyjadroval vrúcnou modlitbou. Tieto jeho dva životné predpoklady, možno povedať, fenomény, modlitba a práca sa navzájom dopĺňali, ovplyvňovali a on sa ich pevne uchopil. Modlitba pomáhala práci a prácou potom dopĺňal, ba možno povedať oslavoval modlitbu. A z tohto svojho pracovného a duchovného kréda nezľavil a neustúpil nikdy, nech sa svet a doba okolo akokoľvek nepriaznivo otáčali. On kráčal pokojne a vždy rovno, tak ako bol vychovaný. Nevedel byť iný, ale ani nechcel a nemohol byť iný...
Tonko nám chýba. Neraz sa pristihnem, keď si poviem: veď spýtam sa na to Tonka, on mi poradí. Smutno mi je, keď si uvedomím, že už z tejto našej zeme navždy odišiel. Nerušme teda jeho nový, vytúžený svet, ale prosme ho o radu a pomoc, lebo je už v bezprostrednej blízkosti tej nekonečnej Božej Lásky.
A na záver Tonkov odkaz:
Ak sa niečo končí, vždy sa čosi začína. Každý koniec je signálom začiatku. Kiež by tak bolo aj potom, keď sa skončí aj naše živobytie! Aby nastalo pre nás to najkrajšie...“
Básnik a šéfredaktor
Slovenských pohľadov Štefan Moravčík
„Ktosi múdry povedal: keď nám umrú všetci naši veľkí, nebudeme sa mať pred kým hanbiť. Vyznamenaný „in memoriam“ Anton Habovštiak si zaslúži takéto ocenenie. Patrí medzi veľkých, pretože celú svoju blahodárnu životnú energiu zasvätil vede, literárnej tvorbe a najmä svojej rodnej Orave, Slovensku. Zostal čistým príkladom priam svätca našej slovenskej kultúre, nasledovaniahodným pre ďalšie generácie. Máloktorého takéhoto ťahúňa slovenskej kultúry by sme mohli podobne menovať. Na Slovensku je zvykom dobre si požiť, venovať sa rodine, teraz podnikaniu. Málokto hľadá vzor takého abstraktného poslania, ako je byť propagátorom, zveľaďovateľom svojho kraja.
Naozaj, my nestačíme s dychom takémuto veľkému rozpätiu ducha. Časom tieto jeho obetavé výkony budú viac zhodnotené, pretože dnes si ešte nevieme dostatočne uvážiť, čo všetko takéto spisovateľské, vedecké a zberateľské dielo znamená. To bude ako víno nadobúdať na vzácnosti časom. Máloktorá osobnosť pokryje takýto rozsah rôznorodých činností, od delikátnej práce s detskou literatúrou, ktorá si vyžaduje svojský prístup.
Nezabúdajme ani na to, ako obraňoval cirkev, ako sa koril pred svätosťou sestry Zdenky, ktorú za jej vieru, presvedčenie utýral komunistický režim.
Podobným takýmto svätcom je pre mňa a pre moju generáciu Tonko Habovštiak, esprit, ktorý pre rozvoj duchovna, vlastenectva, Slovenska toho toľko urobil.“
Anna Kováčová, dcéra
„Odovzdávanie cien bolo pre mňa hlbokým zážitkom aj preto, že som si mohla vypočuť stručné charakteristiky ocenených osobností a ich diel. Sledovala som, ako pozorne prítomní diplomati v preklade cez slúchadlá počúvajú predstavovanie našich kandidátov. Medzi vyznamenanými boli i ľudia, ktorí pracujú v skrytosti, o ktorých sa málo hovorí a píše. A práve tí často tvoria protipól neoprávnene oslavovaných masmediálnych hviezd, či zvelebovaných celebrít, ktoré neraz nie sú osobnosťami väčšieho formátu. Uvítala by som širšiu prezentáciu tejto akcie v médiách. Iní by sa naisto tiež radi dozvedeli o dielach vyznamenaných. Práve takéto pozitívne informácie by mala dostať aj naša mládež. Je dôležité šíriť aj povzbudzujúce správy, neorientovať sa len na senzácie, správy o podsvetí a pôsobnosti zla! Zaujalo ma aj široké spektrum oceňovaných osobností (vedeckí pracovníci, predstavitelia masmédií, záchrancovia prírody, podnikateľ v poľnohospodárstve, obetavá adoptívna matka deväťdetnej rodiny a iní).
Otec dostal vyznamenanie už in memoriam - tak ako aj jeho vzácny priateľ, jeho excelencia Anton Neuwirth. Názov jeho knihy „Liečiť zlo láskou“ je spoločným menovateľom charakterizujúcim životnú ideológiu oboch ocenených. Podobne silno na mňa zapôsobil aj oceňovaný prof. Jozef Heriban, ďalší významný člen saleziánskej rodiny, ktorého som mohla spoznať osobne. Aké neuveriteľné boli ich osudy. Cez sviatky som dočítala autobiografiu „Bláznom pre Krista“, životopis postáv saleziánskej rodiny sústredenej v päťdesiatych rokoch v Podolínci, prof. Macáka. Kniha ma aj ako psychiatričku priam šokovala neuveriteľnou silou vyjavených skutočností. V akej krajine, v akých časoch som sa to narodila a žila? Tu som stretla naživo ďalšieho bývalého „nepriateľa režimu“, ktorého osud bol po vydarenom úteku na západ cez Moravu tak diametrálne odlišný! Kým väznený don Macák hral 13 rokov na odbornej psychiatrickej úrovni blázna, aby pri mučení nevyzradil svojich spolubratov, páter Heriban dvadsať rokov prednášal okrem iného ako univerzitný profesor biblické vedy v Japonsku. Nuž, vďaka Bohu, ešte nám ostal cit aj na ocenenie osobností tohoto typu.
Ešte chcem pripomenúť, že záverečné poďakovanie predsedu Slovenskej akadémie vied Štefana Lubyho by si zaslúžilo zverejnenie v plnom znení. Potešilo ma vyjadrenie pána prezidenta Gašparoviča, že v budúcnosti budeme klásť väčší dôraz na rozvoj vedy a vzdelanosti na Slovensku.“
Básnik a spisovateľ
Štefan Balák
Anton Habovštiak mal vždy vo vážnosti slovo, ten vzácny dar, v ktorom je skrytá najväčšia energia ľudského ducha. Držal sa rady slávneho mysliteľa Cassiodora: „Vo dne i v noci uvažuj o pamiatkach otcov, skúmaj počiatky svojho národa, pozoruj deje, čítaj nápisy na pomníkoch, lebo ohavnou vecou je chodiť vo svojej vlasti ako cudzinec.“ Habovštiak mal rád svoj národ, materinská reč mu bola Boží dar, najkrajšia hudba, čo mu zaznievala v ušiach od čias, keď ju začal vnímať. Reč otcov a materí mu vtlačila vedomie a hrdosť človečenstva, slová predkov sa mu prihovárajú v ich hláskoslovnej a tvaroslovnej podobe od kolísky až podnes. Jeho aktivita nárečových výskumov vyúsťovala nielen do ich vedeckého poznania a spracovania, ale zameriavala sa aj na literárne stvárnenie. Rozprávania žijúcich plátenníkov a dramatické i tragické príhody o ich obchodných cestách po svete si ho natoľko podmanili, že sa rozhodol spracovať ságu hornooravských plátenníckych rodín v podobe románu Plátennícka pieseň. Z plátenníckej rodiny pochádzal aj zakladateľ spisovanej slovenčiny Anton Bernolák. Anton Habovštiak bol niekdajší žiak učiteliek z Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža v Krivej. Spracoval životný osud sestry Zdenky, tiež rodáčky z Krivej, ktorú Svätý Otec v septembri minulého roku kanonizoval v bratislavskej Petržalke.
Akademický maliar
Ignác Kolčák
„Aj ja som sa narodil na Orave, v Sihelnom. Tonko Habovštiak bol môj priateľ. Pre mňa je ďalším oravským velikánom, človek, ktorý sa môže radiť k ďalším tým, ktorí prišli na svet na Orave, ako sú Bernolák, Hviezdoslav, Kukučín, Jégé, Hattala, Milo Urban, Rudolf Dilong, Margita Figuli, Mária Jančová, Theo H. Florin, Mária Medvecká s Belanom a iní. Spomenutí urobili niečo nielen pre Oravu, ale aj pre Slovensko. Tonko Habovštiak patrí medzi nich. Musím podotknúť, že ešte aj dnes sa na Orave poukazuje, kto je z hornej a kto z dolnej Oravy. Dúfam, že sa to pominie. Habovštiak bol predovšetkým Oravec a nerozdeľoval sa na hornooravského, či dolnooravského. Pripájam sa k nemu aj pri tvrdení, že rieka Váh by sa mala volať Orava. Aj ja to tak cítim, vnímam. Lebo pri Kraľovanoch, kde sa Orava vlieva do Váhu (alebo Váh do rieky Oravy?!), rieka Orava je aj dnes silnejšia, mohutnejšia. A silnejší vyhráva!
Bol by som šťastný, keby sa občania Oravy oboznámili s Habovštiakovým dielom, jeho významom. Žiaľ, je to tak, že dielo človeka sa docení až po jeho smrti. To je údel skoro každého tvorivého človeka. Nežil len pre seba, pre svoje ego, ale žil aj pre prostredie, v ktorom vyrástol. A takto sa tvoria dejiny, a takto sa tvorí kultúra. Tonko bol ohromne ľudský človek, povedal by som, že až idealista. Vždy veril v dobro. Preto pre mňa bol veľmi blízky človek.“
Riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra
v Bratislave
Slávo Ondrejovič
„Anton Habovštiak bol pre mňa veľmi ľudský, dobrý človek. Niekoľkokrát som bol s ním na cestách v zahraničí. Bol to veľký dialektológ. Orava pre neho bola všetko. Krása slovenského slova sa stala pre neho životným záujmom, tvorila pracovnú náplň, najmä pri Atlase slovenského jazyka. Podľa mňa jeho spisovateľské aktivity neboli vrcholmi jeho tvorby. Ako som už načrtol, bola to jazykoveda, hoci aj v literatúre prehovoril desiatkami kníh - rozprávky, povesti, novely, romány, najmä román Plátennícka pieseň.
Všimol som si, že mal veľmi rád a neustále spomínal svoju manželku. Keď sa rozhovoril, jej meno zveličil na Katarínu Veľkú. Bez nej by asi nedosiahol to, čo dosiahol. V mojich očiach bol absolútne skromný a pracovitý človek. Napísal toho neúrekom, až je to neuveriteľné.
Bolo to asi dva mesiace pred jeho smrťou, vošiel do riaditeľne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra a povedal: „Vstupujem do tejto riaditeľne prvýkrát bez toho, aby sa mi rozbúšilo srdce.“ Do riaditeľne vždy vstupoval s bázňou, počas všetkých riaditeľov, už od čias riaditeľa Ružičku. Totiž, celý svoj plodný život prežil v jazykovednom ústave, až do dôchodku roku 1993. Počas dôchodku pracoval zasa doma. Ja som dnes veľmi rád, že vtedy mohol vojsť do riaditeľne a cítiť sa dobre ako človek. Dobre sa cítil aj vo svojej bývalej pracovni č. 22.“
Básnik Jozef Zavarský, tajomník Spolku slovenských spisovateľov
„Osobne som sa s Tonkom Habovštiakom zoznámil až začiatkom deväťdesiatych rokov, keď ponúkol vydavateľstvu Nové mesto rukopis svojej vianočnej knižky Kráľ nad kráľmi sa narodil. Pociťoval „kauzu“ sestry Zdenky ako čosi také nástojčivé, že prvotný rukopis, ktorý už predtým ponúkal inému vydavateľstvu, zaniesol, keďže sa mu zdalo, že tam otáľajú, do vydavateľstva fokolarínskeho, kde vtedy pôsobil ako riaditeľ básnik Michal Chuda a ako redaktor moja maličkosť. Išlo mu o to, aby knižka vyšla čo najskôr. Od samého začiatku totiž, ako sme už začali spolupracovať na vydaní knihy, začal sa mi zverovať s tým, ako sa už teší na návrat domov, do domova večnosti. Debatovali sme spolu. O textoch, o živote, o veciach spoločného záujmu, o vlastných radostiach i strastiach, skrátka o všeličom. Viackrát sme sa stretli na kultúrnych podujatiach, ktoré sa nám obom dostali do centra záujmu. Niekoľkokrát napríklad na podjesenných-jesenných Dňoch Ladislava Hanusa v Spišskej Kapitule. Naposledy sme v budove spišského seminára aj bývali počas toho podujatia spolu v jednej izbe. Vtedy som zažil, ako zaspával s ružencom v rukách, odovzdaný do Božej vôle.“
Autor: Stranu pripravil: Rudolf Jurolek
