Článok pokračuje pod video reklamou
Minulotýždňový štvrtok sme takúto „čertovskú“ fujavicu v Oravskej Lesnej zažili aj na vlastnej koži. Kým takmer všade, až po Zákamenné bol vo štvrtok ráno iba symbolický biely poprašok, v najchladnejšej dedine Slovenska nás vítali vysoké mantinely snehu. Kým sme si prezreli krásne zimný štadión, ktorý si Lesňania vybudovali vlastnoručne (píšeme o tom na inom mieste) a čo-to sa o ňom aj dozvedeli, vonku sa poriadne rozfučalo. Napriek tomu sme si predsavzali, že navštívime aj jedného z tunajších najväčších gazdov - Emila Nogu, gazdujúceho so synom na Demänovej. Smola, nakoniec sme prišli iba po ostrú zákrutu v kopci, odkiaľ sme sa nepohli – vidieť nebolo na krok, v snehovej fujavici sme dovideli iba na prvé dva koly popri ceste, ktorá sa v mori beloby vôbec nedala rozoznať.
Tie koly akoby symbolizovali – aspoň pre nás – koniec sveta. Prinajmenšom však koniec výpravy. Keďže naokolo bolo iba množstvo domov, ktoré nemali ani ku vchodom prehádzané tunely, usúdili sme, že väčšina z nich je opustená. Keď sme narazili na prvý so známkami života, nedalo nám, aby sme nezazvonili a nespýtali sa, ako v takomto psom počasí trávia voľný čas. Otvoril nám dôchodca, ktorý sa hneď aj trochu posťažoval. „Čo sa už dá robiť, len kúriť a pozerať televízor alebo počúvať rádio. Ale teraz ani pozerať poriadne nemôžem,“ hovorí Rudolf Oparty. „Kúpil som si v obchode pri námestovskej fare zlacnený televízor. Chvíľu išiel a potom len chrčal. Tak som ho reklamoval. Vrátili mi ho, že by malo byť už všetko v poriadku. Ale znova chrčal. Volal som aj generálnemu riaditeľovi do Trstenej, kde ho vyrobili. Ani ten mi nepomohol. Dal som si aj anténu skontrolovať – a nič. Tak teraz vlastne ani televízor nemôžem pozerať, aspoň nie ten nový.“
(A tak tu v nezriedkavej metelici ľudia sedia doma a čas trávia podomácky – aj čítaním novín, ktoré im pondelok čo pondelok dovážame aj z našej redakcie – do najbližších predajní potravín v dedine, pon. red.).
Cestou sme stretli poštárku, vôbec jej nehodno závidieť robotu. Ako nám povedala, na starosti má asi 150 „čísel“, no pri rozľahlosti osád v Oravskej Lesnej to znamená peknú štreku. Vo fujavici poštárke z kapucne vytŕčal sotva nos...
V jednej z uličiek sme narazili na zásobu pilín, ktorými si kúri obyvateľ blízkej chalupy. Celkom dobrý nápad – keď kopu pilín prikryje sneh, kopú ich ako v bani a horia pekne pomaly, keď sa prisypú k drevu alebo k uhliu...
Nazrime trochu do štatistík: Oravská Lesná je najchladnejšou obcou Slovenska. Na najchladnejší zimný mesiac január tu pripadá priemerná teplota –5,5 stupňa Celzia. Ktovie, akú teplotu by tu boli namerali počas najtuhšej zimy minulého storočia, keď mráz vo Vígľaši-Pstruši (okr. Detva) dosiahol – 41oC a na juhu v Hurbanove – 35oC? No vtedy v Oravskej Lesnej meteorologická meracia stanica neexistovala, postavili ju tu až za Slovenského štátu v roku 1943. Odvtedy tu namerali najnižšiu teplotu počas povestne tuhej zimy v roku 1985, a to – 36,6 stupňa. Už desať rokov meraciu stanicu obsluhuje Ladislav Murín s manželkou. Túto zimu už namerali naraz aj 64 cm snehu. Keby sa netopil, od začiatku zimy do minulého štvrtka by ho tu bolo spolu 122 cm. Po štvrtkovej fujavici však sneženie pokračovalo a do piatkového rána Murínovci namerali ďalších 34 cm čerstvého snehu. Pritom teplota nebola obzvlášť nízka, v piatok ráno o 6.43 h to bolo iba – 0,2oC. No zato štvrtkový vietor dosiahol silu, meteorológmi nazývanú búrlivý vietor, vo štvrtok sa blížiaci takmer k víchrici. A ako počas neho bežal v Oravskej Lesnej život, vidíte na našich snímkach.
