iana, kde pre ne robil divadelné predstavenia celých šesť rokov. V súčasnosti je aktívnym hercom pantomimického divadla Milana Sládka a hosťuje aj v ďalších pražských divadlách. Veľa detí ho pozná tiež z televízie, kde v programe Kakao slávici prepožičiava svoj nezameniteľný hlas Karao papagájovi. Je neopakovateľným učiteľom Súkromného konzervatória v Topoľčanoch, kde učí pantomímu a javiskový pohyb. Dolnokubínske deti ho poznajú aj ako učiteľa literárno-dramatického odboru Základnej umeleckej školy I. Ballu. A v neposlednom rade ho pozná aj jeho vlastná dvojmesačná dcérka Alžbeta Lujza, pre ktorú je tým najúžasnejším oteckom.
Doslova sa rozdávate deťom. Je vôbec v ľudských silách stihnúť toľko aktivít?
„Samozrejme, že každý víkend nie som doma. Z toho nemá radosť najmä manželka. Ešte v škole mi voľakedy povedal Peter Bzdúch, že sa raz zbláznim, lebo som rozlietaný na všetky strany. Ale ja to inak neviem. A v dnešnej situácii, keď človek chce uživiť herectvom nielen seba, ale aj svoju rodinu, sa inak ani nedá.“
Prečo práve herectvom? Ako to všetko začalo?
„Herectvo ma chytilo už v základnej škole. Pod vedením učiteľky Zdenky Jarošovej, ktorá je dnes starostkou obce Hubová, som začal hrávať v detskom amatérskom divadle. Mojou prvou postavou bol princ Strach zo Strachova, ktorý si mal v bielych pančuškách kľaknúť pred princeznou Sedmokráskou. Hral som tak oduševnene, že na premiére som sa doslova celou váhou hodil pred princeznú na kolená. A rozbil som si ich. Predstavenie som odohral s krvavými fľakmi na pančuškách.“
Ako pokračoval váš herecký vývoj po tomto divadelnom krste?
„Celú základnú školu som hrával divadlo. Potom som chcel študovať architektúru, ale moji rodičia neboli politicky angažovaní, takže ostala len učňovka, ktorú som skončil ako obrábač kovov. Bol to šialený omyl. Povedal som si - tak už dosť - a šiel som na prijímačky na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde som sa prekvapujúco na prvý raz dostal hneď do tretieho kola. Účastníci tretieho kola automaticky dostali pozvánku študovať bábkoherectvo. A ja som teraz po rokoch za to veľmi vďačný.“
Prečo?
„Je to paradox, ale už ako dieťa som neznášal bábkové divadlo v televízii. Tých otrasných čierno-bielych klasických Palculienok som mal plné zuby. Keď som prišiel na VŠMU, zistil som, že bábkoherectvo má veľmi blízko k „totálnemu“ divadlu. Herec sa nepohybuje len v činohre, ale má prístup aj k materiálom, napríklad k bábke, rekvizitám a podobne. Bábkoherectvo je veľmi všestranné, aj keď je stále, najmä na Slovensku, zaznávané. Chýba mu tu tradícia. V súčasnosti je však zaujímavé, že napríklad v muzikáloch Jozefa Bednárika sa využívajú klasické bábkové postupy, v ktorých herec pracuje s rekvizitou alebo vyjadruje sa prostredníctvom pantomímy... Toto v minulosti u nás nebolo.“
Takže pantomíma je vám blízka. Je vám blízka aj hviezda pantomimického neba - Milan Sládek?
„Je to pán umelec, pán mím s veľkou charizmou. Človek, ktorý veľmi veľa dokázal, ale aj človek s množstvom nepriateľov, pretože asi ako každý herec je „sebestredný“, čiže je rád stredobodom pozornosti. Spolupracujem s ním a môžem povedať, že veľmi dobre. S predstavením Žobrácka opera, ktoré odštartovalo v divadle Aréna, sme pochodili už kus sveta. Alebo s veľkým medzinárodným projektom Orfeus a Euridika, v ktorom vystupovalo približne 700 ľudí. Prosto – Milan Sládek ma veľa naučil a som šťastný, že môžem byť v jeho blízkosti.“
Venujete sa pantomíme aj činohre. Divadelné dosky teda poznáte dobre. Ako sa vám však stojí pred televíznou kamerou?
„Je to podobná práca, hoci v mnohých prípadoch rozdielna. Vďaka bábkovému divadlu som od začiatku inklinoval skôr k deťom. Začal som robiť detskú didaktickú reláciu Bútľavka. Potom reláciu Kakao slávici, ktorá už beží na obrazovkách päť rokov. Pre mňa však relácia zostáva stále výzvou, lebo Karao papagáj, ktorému prepožičiavam hlas, je založený na improvizácii. Text by mal byť drzý, ale súčasne aj vtipný. Dúfam, že sa mi tento zámer darí plniť. To nech však posúdia deti, ktorým je relácia určená.“
Ako prichádzate na svoje gagy?
„Ako sa vraví, čo neukradneš, nemáš. Ale nie - sledujem svet, dávam pozor, veľa čítam. Neviem… Prichádza to samo, asi ma kopne múza...“
...alebo manželka, keď nestíhate pomáhať s bábätkom...
(Smiech) „Manželka ma práveže chápe. Aj ona má blízky vzťah k divadlu, lebo roky hrala v amatérskych divadlách. No na rozdiel odo mňa sa divadlom nechce živiť a ja sa iným živiť neviem.“
Kto sa vraj chce živiť divadlom, nesmie mať trému. Je to pravda?
„Asi ťažko, pretože tréma ma sprevádza stále. Kto tvrdí, že ju nemá, klame. Tréma na mňa útočí pred prvou reprízou, alebo keď dlho nehrám. No keď hráme týždeň-dva v kuse, človek voči tréme otupie. To je však zle, pretože herec môže skĺznuť do manierizmu a chýba tá hra na ostrí noža, kedy herec dáva zo seba takmer všetko. Tak učím aj mojich žiakov v ZUŠ I. Ballu v Dolnom Kubíne, ktorým venujem v súčasnosti maximum času. Ale neľutujem to, lebo aj oni ma obohacujú a posúvajú ďalej. Je to nekonečný cyklus.“
