Článok pokračuje pod video reklamou
Hoci sa vedú diskusie aj o vyznamenaniach udelených po roku 1993, predsa len ich väčšina slovenskej verejnosti berie vážne a azda aj s rešpektom. Naposledy bol medzi vyznamenanými aj Oravec Anton Habovštiak, ktorému prezident udelil Pribinov kríž I. stupňa, in memoriam. Na Oravu sa po vzniku SR dostali štyri vysoké štátne vyznamenania, z toho až tri patria osobnostiam pochádzajúcim z Krivej. Sú nimi diplomat a spisovateľ Jozef Mikuš, archeológ a historik Alojz Habovštiak a spomenutý jazykovedec a spisovateľ Anton Habovštiak (Alozj a Anton Habovštiakovci sú bratranci).
Tým štvrtým vyznamenaným je Mons. Viktor Trstenský. Ako si vysvetliť fakt, že až traja štátni laureáti sú rodáci z Krivej? Brat oceneného Antona Habovštiaka, Jozef Habovštiak si myslí, že je to „výsledok náboženskej formácie ľudí“ v tejto obci. „Boli tu vynikajúci kňazi a sestry Kongregácie svätého Kríža, ktoré sa ľuďom veľmi venovali. Aj brata Antona dostali ďalej do škôl práve sestričky. Keď videli, že niekto má talent, postarali sa, aby šiel študovať. Naši nechceli dať brata do školy, hovorili, že potrebujú gazdu. Ja som bol mladší a keď sestričky prehovárali rodičov, ukázali na mňa: tu máte gazdu,“ spomína si Jozef Habovštiak, ktorý sa stal napokon poľnohospodárskym odborníkom. To, čo sestričky vložili do Antona Habovštiaka, im on vrátil aj tým, že o ich osudoch za čias komunizmu napísal knihu Cesty kríža. A životopisnou knihou o sestre Zdenke Schelingovej (Za mrakmi je moje milované slnko) sa zaslúžil o jej blahorečenie. Mimochodom, sestra Zdenka je ďalšia veľká osobnosť pochádzajúca z Krivej.
Udelenie štátneho vyznamenania pre Antona Habovštiaka vníma jeho brat Jozef ako ocenenie jeho rôznorodej celoživotnej práce. „V popredí bratovho záujmu bolo zachovanie národného dedičstva. Nepoznal iné, len svoju prácu. Hoci napísal vyše 50 kníh, banoval, že toho nestihol zachytiť viac. Keď chodil po dedinách a zaznamenával nárečia, všetko zachytával ručne. Prvý magnetofón doniesol niekedy v roku 1956, no bol taký ťažký, že ho museli niesť dvaja. Ďalší z roku 1958 mal päť kíl. Keď sa s tým magnetofónom vracal po dni strávenom v teréne domov, bol veľmi unavený. V tom čase autobusy nechodili, preto chodieval po dedinách pešo. Keď šiel napríklad do Oravskej Polhory, Rabčíc či Sihelného, vybral sa tam aj na týždeň,“ hovorí Jozef Habovštiak. „Bratovi bolo v posledných rokoch ľúto, že nestihol éru internetu a počítačov. S touto technikou by bol toho stihol urobiť oveľa viac. Banoval aj za tým, že ľudia, ktorí boli nositeľmi národného dedičstva, vymierali. Zbadal to v 60-tych rokoch, keď už nebolo starých pastierov, bačov, valachov, remeselníkov, poľovníkov. Ľúto mu bolo, že to, čo s nimi odišlo, nestačil zachytiť.“
Anton Habovštiak však nemusí banovať: stihol toho urobiť obdivuhodne veľa. Pre Slovákov zostane vzorom pracovitosti, húževnatosti, vytrvalosti, ale aj ľudskosti a životného optimizmu. Zostanú jeho nezabudnuteľné rozprávky a povesti, eseje a spomienky, jeho bohaté jazykovedné dielo.
