Ich úlohou je takéto Martinky vyhľadávať

Napríklad recitácia Homérovej Iliady: hlasný prednes veršov, písaných v hexametroch ustáli počet nadýchnutí na šesť za minútu. To zladí rytmus dýchania s rytmom srdcovej činnosti – a srdiečko „relaxuje.“

Väčšina recitátorov však o ničom podobnom zrejme ani nechyruje. Recitujú, lebo milujú krásne slovo a všetko, čo sa jeho modelovaním dá vytvoriť. V Nižnej sa vo štvrtok 13. januára stretli tri desiatky slovenčinárov z celej Oravy, aby diskutovali o súčasnosti recitátorských súťaží na školách, v okresoch, ale aj na regionálnej úrovni. Organizátormi podujatia boli Oravské osvetové stredisko v Dolnom Kubíne a profesorka Eva Kollárová, ktorá je spolu s riaditeľom OOS Miroslavom Žabenským už takmer neodmysliteľnou súčasťou Hviezdoslavových Kubínov. Aj keď úvodné slová patrili organizátorom, v priebehu troch hodín sa v zasadačke nižnianskej ZUŠ-ky rozprúdila živá debata.

O tom, čo v súčasnej recitátorskej obci rezonuje, čo chýba v súčasných školských osnovách pre slovenský jazyk, ale aj čo chýba organizácii súťaží. Podľa stredoškolského učiteľa Jarka Broza, známeho to porotcu zo všakovakých regionálnych i celoslovenských súťaží absentuje na okresných úrovniach spoločné záverečné hodnotenie prednesu a celkového prejavu jednotlivých recitátorov. Pohľad jednotlivých učiteľov však bol rôzny. Zuzana Demková, ktorá už vychovala nejedného dobrého recitátora tvrdí, že aj objektívna kritika, podaná nevhodným spôsobom a verejne, môže žiaka od ďalšieho recitovania odradiť. Niektorí kolegovia s jej názorom súhlasili, iní tvrdili, že spoločné hodnotenie učí deti komunikácii aj objektívnejšej sebakritike a tým ich posúva dopredu...

Eva Kollárová na stretnutí predstavila aj svoj nový zborník, vydaný Oravským osvetovým strediskom. Zborník Ružové sny môže byť inšpiráciou pre učiteľov, ktorí pomáhajú mladučkým recitátorom s výberom textov aj pre také vychýrené súťaže, akou je napríklad Hviezdoslavov Kubín. „Názov zborníčka tvrdo kontrastuje s obsahom, pretože som sa sústredila na diela a dielka, rozprávajúce o krutých poryvoch duše dospievajúceho dievčaťa. Mladé recitátorky im však určite porozumejú a dokážu ich precítiť. Pretože každá, aj tá najideálnejšie vyzerajúca puberta má svoje temné stránky, s ktorými sa dieťa musí vyrovnávať. Vieme to, všetci sme ju prežívali,“ hovorí autorka. „Kým sa labutiatko premení na labuť, je medzi tým veľa úzkostného hľadania, boľačiek a bolestí.“
Medzi učiteľmi sme našli sedieť aj 14-ročnú vynikajúcu recitátorku Martinku Čaneckú z Tvrdošína. Martinka pedagógom dokázala, že dospievajúci mladý človek môže pochopiť aj také ťažké dielo, aké vzišlo z pera evanjelického kazateľa Daniela Pastyrčáka. Správne to vystihol Jarko Broz: „Takýto text nepochopí každý, ale je tu Martinka Čanecká, ktorá ho chápe a správne cíti. A našou úlohou je takéto Martinky vyhľadávať a cibriť ich prejav.“