Článok pokračuje pod video reklamou
No zato sú v našich mestách a obciach vymedzené priestranstvá pre trhový predaj. Akosi sme si však zvykli, že väčšina predávajúcich hovorí po poľsky, našich stánkových predajcov je ako šafránu. A tých niekoľko, ktorí tu predsa sú, sa sťažuje na nerovnú súťaž: „Keď som videla, že konečne k predajcovi potravín v susednom stánku zamieril kontrolór, povedala som si: na každého raz dôjde. Ale ako som sa mýlila! Kontrolór si zobral kyticu sušených kvetov a „večné svetlo“ na hrob, prehodil s Poliakom pár slov a spokojne – bez zaplatenia – odchádzal,“ rozpráva nám o svojich skúsenostiach predavačka z predajného stánku v jednom z hornooravských miest. Z pochopiteľných dôvodov nechcela, aby sme uvádzali jej meno. No na podobné praktiky sa nám posťažovalo viacero predajcov. „Podobne to dopadlo aj s ďalšou kontrolórkou.
Namiesto toho, aby upozornila predávajúceho, že maslo sa na verejnom priestranstve z hygienických dôvodov nepredáva, prišla si ho kúpiť! Čo je toto za systém? Keby som ja porušila niektorý z predpisov, napríklad by som nemala označený stánok a neuviedla meno človeka zodpovedného za predaj, mala by som hneď zle. Ale keby som predávala bez registračnej pokladnice, to by ma priviedlo možno aj do kriminálu. Ako je možné, že poľskí predajcovia môžu všetko to, čo my nesmieme? Potom je jasné, že môžu predávať pod cenu, keď predávajú v podstate bez dane... Tomu sa ale hovorí už úplne inak, nie zdravá konkurencia.“
Od vedúceho odboru živnostenského podnikania Obvodného úradu v Námestove Petra Poláka sme sa dozvedeli, že počas minuloročných kontrol nezistili na trhových miestach nič, čo by svedčilo o podnikaní Poliakov na Slovensku „načierno.“
„Naši pracovníci robili kontroly v Námestovskom aj v Tvrdošínskom okrese a nič podobné nezistili. Predávať rastlinné a živočíšne výrobky z vlastnej poľnohospodárskej činnosti môžu u nás naši aj poľskí pestovatelia a chovatelia. Aby som bol presný, všetci cudzinci z krajín EÚ. Aj bez živnostenského oprávnenia. Je len veľmi ťažké dokázať, že nepredávajú vlastné prebytky. Dalo by sa to možno v spolupráci s poľskými úradmi, ak by sa zaviedli povinné potvrdenia o vlastníctve alebo prenájme takého množstva pôdy, kde by sa dala dopestovať taká úroda, akú pestovateľ ponúka,“ uvažuje v teoretickej rovine Peter Polák. „Ak však predaj trvá viac ako 30 dní, predajca už živnostenské oprávnenie potrebuje. Poliaci presne vedia, čo potrebujú a snažia sa mať papiere vždy v poriadku. Buď si vybavia oprávnenie prevažne na obchodnú činnosť sami – vydali sme ich niekoľko už aj my – alebo sa stanú spoločníkmi tunajších eseročiek. Ale mali sme tu aj takých, ktorí si kvôli podnikaniu vybavia prechodný pobyt na Slovensku. Tým získajú pre podnikateľskú činnosť štatút tuzemskej osoby. Neplatí to len pre trhovníkov, najviac takýchto podnikateľov pracuje v oblasti stavebníctva, dodávajú a montujú napríklad okná.“
Toľko o oprávnení poľských konkurentov na slovenskom trhu. Ako je to však s registračnými pokladnicami, ktoré na pultoch poľských predajcov chýbajú? S našou otázkou sme sa obrátili na vedúceho odboru kontroly Daňového úradu v Námestove Ing. Jozefa Václavíka: „Ak má cudzinec, teda aj Poliak, slovenské živnostenské oprávnenie, musí mať aj registračnú pokladnicu, inak porušuje zákon. Rovnako to platí aj o Poliakoch, ktorí sú spoločníkmi v slovenských eseročkách. Robíme na to kontroly a nedodržiavanie zákona postihujeme finančnými sankciami. Minulý rok sme uložili pokuty trom Poliakom, ktorí predávali bez registračných pokladníc. A sankcie nie sú vôbec malé, pohybujú sa od 5 tisíc až do 1 000 000 korún. Ale ak u nás predáva Poliak so živnostenským oprávnením vydaným v Poľsku, sme na neho krátki. Od mája minulého roku vedia všetci, vrátane ministerstva financií, o tejto medzere v zákone, ale nerobia s tým nič. Rovnaké je to s predajom poľnohospodárskych prebytkov. Neraz predajcovia ponúkajú medzi nimi aj banány, ale my s tým v rámci zákona nedokážeme urobiť nič. Je to ďalšia legislatívna diera.“
