trov, srnec – dvoj alebo trojročiak. Kráčal z kopyta na kopyto. Bol pokojný. Napadlo ma: je to normálne? A ešte ma napadlo: Nie je... besný? Všimol som si, že okolo krku má akýsi biely pásik. Pomyslel som si: To je hlúposť – srnec s bielym pásikom ako v rozprávke...
Obaja sme si nenápadne skracovali medzi sebou vzdialenosť. Cítil som sa ako svätý František z Assisi, ktorého sa zvieratá nebáli. Hru „na približovanie sa sme „hrali“ obaja. Biely pásik okolo krku sa zmenil na sisalový pevný špagát, ktorým družstevníci zväzovali slamu, či zaväzovali vrecia plné zemiakov. Ten špagát končil pod krkom zvieraťa rozstrapatenou metličkou. Z predchádzajúceho behu som bol poriadne spotený, na tele som cítil chladnúce mokré tričko. Fascinovalo ma to, že srnec neutiekol!
Zastali sme od seba vari na jeden meter. Sisalový motúz bol zarezaný hlboko do zimného kožucha na krku; bola mokvajúca, dosť hlboká, krvavá, otvorená rana. Všimol som si, že jeden parožtek má srnec krátky, druhý nalomený, s deformovaným konárikom.
Rozmýšľal som: keby som mu mohol aspoň ten špagát odstrániť! Ale – čím? Nemal som pri sebe žabykláč, ktorý si beriem do lesa na huby. Ostrým kameňom? To by dlho trvalo, ak by vôbec postál. Ďalšia otázka: ako sa ten špagát dostal na jeho krk? Bol u niekoho pri dome, na záhrade priviazaný, aby neutiekol, niekedy ešte pred rokom, a on, kúsok po kúsku ten špagát ošuchoval na ostrom konáriku kým sa neoslobodil? Alebo si ho v lese uviazal nejaký pytliak? Prihováral som sa mu tichými slovami, hlasom som sa ho snažil upokojiť, hovoril som nežne... díval sa na mňa a tie oči sa podobali očiam poraneného dieťaťa.
Otriasol ma chlad. Trvá to už vyše hodiny. Mal by som ísť domov, prezliecť sa. Pobral som sa domov. Srnec stál, díval sa. Tu počkaj, povedal som polohlasom, hneď sa vrátim k tebe, dodal som.
Doma – rýchle preoblečenie, nožík, krátku obôcku z horolezeckého lana so slučkou, lekárničku. Najstaršieho syna som vzal so sebou. Prišli sme na to isté miesto. TEN SRNEC MA TAM ČAKAL!
Martin, vravím synovi, nesmieme ho vyplašiť! Rozkazujem, a sám som plný neistoty – neviem, čo mám urobiť. Približujem sa pomaly k srncovi, z nohy na nohu. Podarí sa mi to? Podarilo sa: hodil som na jeho parožie slučku, pevne zatiahol a pevne aj držal, slučku som strhol popod škrane. Začalo rodeo. Ako vo filme. Srnec strečkoval, rozbehol sa, hádzal sa o zem. Kričím: Nepribližuj sa k nemu, Martin, hoď mu na oči vetrovku! Srnec spadol na bok. Opri sa oňho pevne kolenom!, kričím. Martin ho pritlačil k zemi. Srnec kopal, dva razy ma bolestivo trafil ostrými kopytami. Všetko som robil inštinktívne. Ostrý nôž v ruke, a vtedy mi bleslo hlavou – teraz by som ho mohol ako praveký lovec... zabiť.
Tenký, zakrvavený motúz bol zatiahnutý tak natesno, že mi pod neho nevošla ani čepeľ. Musel som ho opatrne rozrezať zhora... trvalo to dosť dlho, kým to svinstvo nespadlo zo zvieraťa na zem. Otvorená rana na šiji ešte po kvapkách krvácala. Zastriekal som ju krycím obväzom. Srnec chrčal, kopal, znovu chrčal, až kým – vyčerpaný – prestal. Bol som spotený. Martin zložil z jeho očí vetrovku. Srnec mal jazyk vyplazený, ležal bezvládne, z nozdier vyfukoval mokré ihličie.... zložil som mu zo šije aj našu slučku. Stáli sme nad ním.
Po chvíli sa ho Martin dotkol. Srnec zahrabal kopytami, vstal, a... díval sa. Ak poznáte pohľad, ktorým sa vyjadruje vďačnosť, bol to zvierací pohľad, v ktorom bola ľudská vďačnosť. Povedal som po starootcovsky: Poručeno Bohu... Srnec pomaly odišiel.
Doma som povedal: Mám obavy... je taký skrotený, že ho niekto určite... zapytliači...
Poznámka autora: tento príbeh mi rozprával bývalý kolega a priateľ Miro... Dúfam, že tí, ktorí ho v tomto príbehu spoznali a hovorili o ňom, že je uhundraný, priznajú si, že ho až tak dobre nepoznali...
