Článok pokračuje pod video reklamou
y súbor Fľajšovanček. Všetkých sedem detí, od najstaršej Magdalény až po najmladšieho Petra, tancuje a spieva v týchto súboroch. „A manželka Magdaléna je takým našim manažérom,“ hovorí V. Chudoba.
„Bez nej by sme si to nevedeli predstaviť. Stará sa o naše kroje, perie ich, žehlí, ba aj šije.“ Kroj má každý člen rodiny a všetci vedia dobre spievať a zahrať na nejakom hudobnom nástroji. Zaujímať sa o ľudové tradície je pre nich samozrejmosťou. Snažia sa ich zachovávať aj v praktickom živote, osobitne tie vianočné.
Obaja manželia si tradičné zvyklosti priniesli zo svojich rodín, ktoré boli takisto mnohopočetné: Viktor pochádza z deväťčlennej a Magdaléna dokonca zo šestnásťčlennej rodiny. „Príprava na Vianoce sa začínala už na Martina, kedy sa zháňal z hôľ dobytok,“ rozhovoril sa Viktor Chudoba. „Vtedy chodili po domoch polazníci a vinšovali ľuďom, aby sa im darilo. Adventné a vianočné zvyky sa začínali na Ondreja, kedy sa varievali ondrejské halušky. Varila ich každá dievčina - do halušiek dala papierik s menom mládenca a ktorá haluška vyšla navrch prvá, tá určila jej vyvoleného. Od otca viem, lebo ja som to už nezažil, že na Ondreja sa kedysi lialo olovo. Nad hlavou dievčaťa sa držala nádobka s vodou, do ktorej cez ucho kľúča liali roztavené olovo. Vo vode z neho vznikli rozličné tvary, z ktorých sa potom veštila budúcnosť. Na Luciu sa obliekli štyri dievčatá za cigánky a tri do bieleho, za Lucie. Chodili po chalupách a snažili sa tam narobiť zmätok a neporiadok. Veľakrát sa gazdiné aj nahnevali, pretože nazreli i do kútov, kde si to neželali. Luciu považovali ľudia za bosorku. Chlapi v ten deň nechodili do roboty a ženy nešli k potoku prať, lebo sa báli, aby sa neprihodilo nejaké nešťastie.
Do domu v ten deň nemala prísť žena, preto gazdiné posielali k susedom mužov a tak im dali najavo, že im prajú. Na Luciu si tiež dievčatá pripravili lístočky s menami chlapcov, ktoré potom každý deň postupne pálili. Na Štedrý deň sa z posledného lístka dozvedeli meno toho svojho pravého. Štedrý deň bol vyvrcholením celého roka. Prežíval sa v znamení pohody, ľudia sa vyhýbali bitke, zlej nálade, mrzutostiam, lebo sa vravievalo: Aký si na Štedrý deň, taký budeš po celý rok. Ženy od rána piekli a varili, pripravovali štedrovečerné jedlá, chlapi zasa osadili vianočný stromček a ozdobili ho, postarali sa o dobytok. Až do večera sa postilo, nejedlo sa takmer nič, aby viac chutila večera. Aj tá však bola pôstna, bez mäsa. Začalo sa oblátkami a potom sa jedli opekance s makom, moskále, krupičná kaša, kapustnica, kapustné halušky a ryba. Pod obrus štedrovečerného stola sa dával strúčok cesnaku, aby sa ľudí nechytali choroby, vysypalo sa tam za hrsť jačmeňa, aby bola na budúci rok dobrá úroda, vložilo pár koruniek, aby sa nerozkotúľali a zostali pohromade.
A pod stôl sa naťahovala reťaz, aby rodina držala svorne ako jej ohnivká. Pravdaže, večera sa začínala i končila modlitbou. Po večeri chodili betlehemci a susedia zaspievať vianočné piesne. O polnoci sa potom šlo na polnočnú. Na Božie narodenie ráno sa mladé dievčatá chodili na potok umyť, aby boli zdravé. Inak sa v tento deň nechodievalo nikam, rodina trávila čas spoločne doma. Až na druhý deň, na Štefana, sa robili návštevy rodiny a večer bola štefanská zábava. Sviatky sa končili na Troch kráľov, kedy chodievali po vinšovaní tri do bieleho odeté postavy – traja králi.“ Takto nám v skratke opísal vianočné zvyky v Oravskej Lesnej V. Chudoba. Veľa z tejto tradície u Chudobovcov zachovávajú dodnes. Počas adventu u nich na stole nechýba adventný veniec so štyrmi sviečkami. Štedrý deň prežívajú prakticky tak isto, ako ich predkovia. Do celodenného sviatočného rituálu sa „vlúdili“ len malé zmeny, ktoré priniesla nová doba. Napríklad posledné tri roky už majú „len“ umelý stromček. „Akosi sa vo mne prebudilo ochranárske cítenie. Začalo mi to byť veľmi ľúto - zoťať mladý smrečok alebo jedličku. Ničíme si tým prírodu,“ vysvetľuje Viktor Chudoba. „Mnohí stromček zotnú a keď sa im nepáči, nechajú ho tak.
Viackrát som takto nájdený stromček zobral, trocha ho upravil a poslúžil nám. Ale keď teraz máme umelý, najmä deťom sa to neráta a preto robíme aspoň nejakú ozdobu zo živej čečiny, aby nám zavoňala a vytvorila pravú vianočnú atmosféru.“
Viktor Chudoba je presvedčený, že tradičné vianočné zvyky si ďalšie generácie uchovajú iba vtedy, keď ich budú doma skutočne zažívať. Len hovoriť o nich a spomínať na ne podľa neho nestačí.
