rekreačné jazdenie. A keďže arabské plnokrvníky sú odvážne zvieratá, jazdci sediaci v sedle zažijú nejednu príhodu. Ako spomína Veronika Gregorcová, správkyňa farmy Chov arabských koní – konská farma v Medzibrodí: „Raz za svitu mesiaca o pol tretej nadránom som sa vracala z nočnej prechádzky na koni, keď zrazu zopár metrov od stajne som uvidela svorku vlkov.“ Príhodu, po ktorej naskakuje husia kože na tele, si však V. Gregorcová vysvetľuje inak ako by sme očakávali: „Boli to prekrásne zvieratá. Veľkými očami sa na nás pozrel vodca svorky, potom ladne preskočil potok a spolu s ostatnými vlkmi ušiel do hory.“
Aj tak nám to nejde do hlavy, hovorili sme si po vypočutí tejto príhody. Predsa tých vlkov bolo veľa, prečo nezaútočili na jedného koňa s jazdcom na chrbte?
V. Gregorcová vysvetľuje: „Aj keby zaútočili, arabský plnokrvník by pre nich nebol ľahká korisť. Vlk síce dokáže bežať rýchlo a dlho, ale arabský žrebec beží oveľa rýchlejšie a má aj väčšiu výdrž.“
Je zaujímavé, že arabský kôň sa nebojí ani kráľa oravských lesov - medveďa. „Raz sa stalo mojej jazdiacej kamarátke, že im skrížil cestu medveď. Dievča rýchlo zoskočilo z koňa a vyškriabalo sa na strom. Keď medveď zbadal pokojného arabského žrebca, síce už bez kamarátky v sedle, len sa otočil a stratil sa v hustom lese.“
Arabský kôň sa skutočne nebojí ničoho a nikoho, dokonca ani technických vynálezov. V. Gregorcová má hneď poruke ďalšiu príhodu: „Keď som jazdila s priateľmi po egyptskej púšti, tesne nad našimi hlavami pristávalo lietadlo. Arabské kone sa ani na chvíľu neznepokojili a naďalej pokračovali vo svojom vychádzkovom tempe.“
Zdá sa, že arabský plnokrvník skutočne nemá z ničoho strach. Ľudí a najmä deti priam vyhľadáva, pretože už tisíce rokov vyrastá v bezprostrednej blízkosti človeka. Aj vďaka tomu tento typ koní má veľmi vysoký inteligenčný potenciál. Ako hovorí V. Gregorcová: „Chov arabských koní sa datuje od čias biblického Izáka. Vtedajšie divé kone sa lovili v púšti a boli postrachom aj pre šelmy. Keď sa dali dokopy dva kone a zaútočili kopytami na dravé zvieratá, predátori sa ich zľakli a od strachu utiekli preč. Kone boli skutočne divé a táto divokosť v nich pretrvala až do súčasnosti.“
Ako však tieto horkokrvné zvieratá, zvyknuté na úžasné horúčavy, znášajú chladné oravské zimy? V. Gregorcová nás rýchlo vyvádza z omylu: „Sú to húževnatá kone, ktoré znesú aj väčšiu zimu, ako je na Orave.“ Ale aj tak pracovníci konskej farmy v Medzibrodí zateplili stajne a priemerná nočná teplota v nich sa blíži 10° C. Ako konštatuje V. Gregorcová: „Nie je to veľmi veľa, ale je to zámer. Keby kone mali v stajni veľmi teplo, horšie by potom znášali pobyt na studenom vzduchu. Ale keďže sa blížia Vianoce, trošku im tú teplotu v stajni zvýšime a „pod stromček“ im dáme samé zdravé darčeky - ovocie a zeleninu, ktorú im darovali dobrí ľudia.“
Eliška Prečová
Záujem ľudí o jazdu na koni narastá, preto viaceré ubytovacie zariadenia a konské farmy poskytujú takéto rozptýlenie. Jednou z nich je aj konská farma v Medzibrodí, kde jej majitelia chovajú 13 arabských plnokrvníkov. Tieto kone sa využívajú na športové a rekreačné jazdenie. A keďže arabské plnokrvníky sú odvážne zvieratá, jazdci sediaci v sedle zažijú nejednu príhodu. Ako spomína Veronika Gregorcová, správkyňa farmy Chov arabských koní – konská farma v Medzibrodí: „Raz za svitu mesiaca o pol tretej nadránom som sa vracala z nočnej prechádzky na koni, keď zrazu zopár metrov od stajne som uvidela svorku vlkov.“ Príhodu, po ktorej naskakuje husia kože na tele, si však V. Gregorcová vysvetľuje inak ako by sme očakávali: „Boli to prekrásne zvieratá. Veľkými očami sa na nás pozrel vodca svorky, potom ladne preskočil potok a spolu s ostatnými vlkmi ušiel do hory.“
Aj tak nám to nejde do hlavy, hovorili sme si po vypočutí tejto príhody. Predsa tých vlkov bolo veľa, prečo nezaútočili na jedného koňa s jazdcom na chrbte?
V. Gregorcová vysvetľuje: „Aj keby zaútočili, arabský plnokrvník by pre nich nebol ľahká korisť. Vlk síce dokáže bežať rýchlo a dlho, ale arabský žrebec beží oveľa rýchlejšie a má aj väčšiu výdrž.“
Je zaujímavé, že arabský kôň sa nebojí ani kráľa oravských lesov - medveďa. „Raz sa stalo mojej jazdiacej kamarátke, že im skrížil cestu medveď. Dievča rýchlo zoskočilo z koňa a vyškriabalo sa na strom. Keď medveď zbadal pokojného arabského žrebca, síce už bez kamarátky v sedle, len sa otočil a stratil sa v hustom lese.“
Arabský kôň sa skutočne nebojí ničoho a nikoho, dokonca ani technických vynálezov. V. Gregorcová má hneď poruke ďalšiu príhodu: „Keď som jazdila s priateľmi po egyptskej púšti, tesne nad našimi hlavami pristávalo lietadlo. Arabské kone sa ani na chvíľu neznepokojili a naďalej pokračovali vo svojom vychádzkovom tempe.“
Zdá sa, že arabský plnokrvník skutočne nemá z ničoho strach. Ľudí a najmä deti priam vyhľadáva, pretože už tisíce rokov vyrastá v bezprostrednej blízkosti človeka. Aj vďaka tomu tento typ koní má veľmi vysoký inteligenčný potenciál. Ako hovorí V. Gregorcová: „Chov arabských koní sa datuje od čias biblického Izáka. Vtedajšie divé kone sa lovili v púšti a boli postrachom aj pre šelmy. Keď sa dali dokopy dva kone a zaútočili kopytami na dravé zvieratá, predátori sa ich zľakli a od strachu utiekli preč. Kone boli skutočne divé a táto divokosť v nich pretrvala až do súčasnosti.“
Ako však tieto horkokrvné zvieratá, zvyknuté na úžasné horúčavy, znášajú chladné oravské zimy? V. Gregorcová nás rýchlo vyvádza z omylu: „Sú to húževnatá kone, ktoré znesú aj väčšiu zimu, ako je na Orave.“ Ale aj tak pracovníci konskej farmy v Medzibrodí zateplili stajne a priemerná nočná teplota v nich sa blíži 10° C. Ako konštatuje V. Gregorcová: „Nie je to veľmi veľa, ale je to zámer. Keby kone mali v stajni veľmi teplo, horšie by potom znášali pobyt na studenom vzduchu. Ale keďže sa blížia Vianoce, trošku im tú teplotu v stajni zvýšime a „pod stromček“ im dáme samé zdravé darčeky - ovocie a zeleninu, ktorú im darovali dobrí ľudia.“
