Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Dúfam, že nakoniec neskončím na šibenici!

„Túžba po úteku to bola, túžba po novom a po diaľkach, túžba po oslobodení, túžba preč od všedných dní...“ – spolu s Thomasom Mannom by rovnaké slová mohol opakovať aj Milan Ondrík, chlapec z Liesku, pôvodne rezbár, dnes už absolvent herectva na Vysokej š

kole múzických umení v Bratislave a člen činoherného súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre. Sotva po ročnom pôsobení v Nitre sa mu však neobával zveriť hlavnú úlohu v muzikáli Adam Šangala ani taký náročný režisér, akým je Jozef Bednárik.

Milan pravdepodobne naplnil všetky režisérove očakávania a dokázal, že sa vie vysporiadať aj s vysokými nárokmi, aké na hercov kladie muzikál. „Do roka a do dňa“ ho totiž Jozef Bednárik obsadzuje znova, znova do hlavnej úlohy, znova v muzikáli. Dojmy divákov z premiéry legendárneho Kabaretu ešte nestihli od 3. a 4. decembra vychladnúť.
Práve vianočný čas je najvhodnejšou príležitosťou, aby nám Milan Ondrík v pohode porozprával o tom, ako sa mu splnil jeho „americký sen“ u nás, na malom Slovensku.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako sme sa dozvedeli, v rodine so siedmimi deťmi Milan nie je ani zďaleka jediným dieťaťom, ktoré cieľavedome kráčalo za splnením svojho sna do sveta. Veď povolania ako člen ochrany OSN, kňaz – misionár či bábkoherečka nie sú naozaj každodenné. Ale svoju prácu si na sto percent zastanú aj brat murár a sestra ekonómka, najmladšia sestra je zatiaľ gymnazistkou. Pri vôni domácej kapustnice z kuchyne Milanovej mamy sa nám rozprávalo naozaj v pohode:
Ako sa môže chalan od dreva - rezbárčiny dostať k veľkému divadlu?

„To ani ja netuším. Čosi sa začínalo vo mne zobúdzať, keď som recitovával a hrával, dokonca aj so súrodencami, amatérske divadlo doma v Liesku pod vedením Viktora Zboju a neskôr aj v divadle „K“ v Tvrdošíne s Jarkom Brozom. Práve on ma ako slovenčinár doviedol k súťažnému prednesu. Ale ani vtedy mi vôbec neprišlo na um, že existuje – teda pre mňa - nejaká vysoká škola múzických umení alebo niečo podobné... Rezbárčina ma vždy bavila, preto som ju štyri roky študoval na SOU v Nižnej. A baví ma doteraz, ale na drevo a dláto si teraz siahnem iba počas letných divadelných prázdnin. Inak – nehrozí.“
Kedy nastal ten osudový zlom, znamenajúci vstup do „iného“, umeleckého sveta?
„Nenazval by som to zlomom. Jednoducho som chcel vypadnúť, skúsiť svet, zabávať sa... Mal som osemnásť!“

Skryť Vypnúť reklamu

Tak išiel Milan do sveta...
„Nuž, počul som, že na VŠMU sa netreba veľa učiť, iba ak texty. A to som ovládal, lebo som recitoval naozaj veľa a rád. Zistiac, že prijímačky na túto školu trvajú tri dni, som si povedal, že aspoň si v Bratislave trochu vyhodím z kopýtka, užijem si hlavného mesta. Ani mi nenapadlo, že by ma mohli zobrať. Ale aby som tam mohol zostať čo najdlhšie, vravím si: musím postupovať v jednotlivých kolách ďalej a ďalej. Kým tu mám čo robiť, môžem sa aj baviť. Ani som nevedel ako – a bol som v treťom kole. A o pár dní mi prišlo oznámenie, že ma prijímajú. Takto „nechtiac“ som sa stal študentom herectva...“
Naozaj to bola taká zábava a dobrodružstvo?

„Omyl. Onedlho som pocítil, čo je herectvo. Až vtedy sa mi skutočne zapáčilo. Keď som zistil, že to nie je žiadna hra, ale ťažká práca. Ako napokon každá práca, keď ju chcete robiť poctivo a naplno.“
Dospeli ste k tomuto poznaniu sám, alebo k tomu prispeli osobnosti, ktoré ste stretli na VŠMU?

Skryť Vypnúť reklamu

„Dospel som k tomu vďaka takým osobnostiam, ako napríklad Zuzka Kronerová alebo Peter Mankovecký, ktorých som „chytil“ hneď v prvom ročníku. „Zobudil“ ma predovšetkým Peter Mankovecký, ktorý síce nie je obzvlášť známym hercom, ale je výborným režisérom a ohromným pedagógom. Hodiny s ním boli plné sĺz, ba aj zvracania... Niekto by možno povedal, že to bol teror, ale Peter Mankovecký pristupoval k študentom vždy tvrdo jedine preto, aby provokoval, aby vydoloval z nás to, o čom sme ani sami netušili, že v nás je. Zuzka Kronerová bola ako naša mamička. Teraz už ale viem, že keby som študoval herectvo len pod jej láskavou rukou, bolo by to príliš málo . Ona sa „hrala“ s nami, Peter Mankovecký nás učil hrať. A navzájom sa dopĺňali.“
Napríklad?

„Pred Mankyho hodinami sme bývali v ohromnom psychickom vypätí, spočiatku sme sa ich doslova báli. Keď mal ísť niekto do priestoru (vystúpiť pred ostatnými) predviesť etudu (zahrať jednoduchú epizódku zo života, najčastejšie bez slov, ale tak, aby jej všetci rozumeli. Vedzte, napohľad najjednoduchšie veci vôbec nie sú jednoduché...) a nikto sa neozval, Peter nám dokázal povedať jednoducho „dovidenia“ a odišiel...

Raz - to bolo už v druháku - sme sa mali všetci naučiť naspamäť jeden monológ. Dievčatá dostali Johanku z Arcu, chalani monológ obhajoby z Glembajovcov. Mankymu som padol do oka ja. Vystúpil som a začal – aktívne gestikulujúc. Jediné, čoho som sa dočkal, bolo: Nie, ďakujem. Prikázal nám uvoľniť medzi stoličkami a lavicami uličku na dĺžku celej miestnosti a znova sa obrátil na mňa: Teraz budeš behať touto uličkou a kričať svoj monológ. V pohode – povedal som si a spustil: Dovoľ mi, drahý Onkel... Manky nosil so sebou drevenú palicu, nechýbala mu ani teraz. Tou trieskal po lavici a stále ma hecoval: Viac, ešte viac! Trikrát za sebou som vykričal zo seba celý dvojstranový monológ, cválajúc tou uličkou... až som mal sánku celú stŕpnutú, absolútne som nevládal. A on stále kričal: Viac, viac! Vtedy som odpadol. Normálne som odpadol, nevediac o sebe. Keď som sa o chvíľu prebral, Manky sa ma najprv spýtal, či som v pohode.

Keď som prikývol, vyšlo z neho: Tak, a teraz ešte raz! Ledva som dýchal, ale ležiac na zemi, bez protestu sa zo mňa takmer pošepky znovu vydral celý monológ. Manky mi jedným slovom poďakoval a dal nám pauzu. Ledva som dobehol na toaletu, vyvrátiac aj včerajšie raňajky – bol som úplne grogy. Tam ma Manky našiel a pozval oproti do bistra a debatoval so mnou o všetkom možnom, len nie o divadle - a bolo po pauze. Usadiac sa medzi ostatných, dával som sa ako-tak dohromady, cítiac sa už „v bezpečí.“ A keď mal ísť opäť niekto do priestoru – na koho sa Manky neobráti? To snáď nie! Ale áno, hovor! Zdvihol som sa a bez pohybu, iba mu hľadiac do očí, plný vzdoru som prežíval obhajobu samého seba...

Manky tak raz a navždy nielen mňa, ale aj ostatných v ročníku naučil, že drámu nerobia vždy veľké gestá... A takýchto lekcií sme od neho dostali veľa. Skúste sa vo vypätej atmosfére hodinu smiať! To je utrpenie! Ale práve vďaka lekciám Petra Mankoveckého nás herectvo „chytilo.“ Neraz podvečer, keď škola už skončila, nebežali sme za zábavou, ale hľadali sme nejaké miestečko, kde by nám dovolili skúšať, cvičiť...“

Je náročné vžiť sa večer čo večer do kože iných ľudí, hrdinov divadelných hier?
„Ak to robíte naplno a nesnažíte sa oklamať seba ani iných – to skôr či neskôr vyjde najavo – je to veľmi náročné. Denno-denne sa smiať i plakať na javisku je hlavne psychicky namáhavé. Niekedy mám pocit, že v štyridsiatke skončím na psychiatrii.“

Vnímali ste nejako osobitne vaše prvé stretnutia s osobnosťami slovenského divadla? Veď už ako vysokoškolák ste účinkovali aj v SND.
„Peter Mankovecký nemal rád, aspoň v prvých ročníkoch, aby sme mali nejaké kšefty. Neskôr to už šlo. Herecké osobnosti sme v škole stretávali denne a nepociťoval som to ako niečo mimoriadne. Potvrdilo sa mi však, že ak je niekto dobrý človek, je aj veľká osobnosť. V živote, aj na javisku.“
Tvrdá škola Petra Mankoveckého vás zrejme dobre pripravila na prácu s Jozefom Bednárikom. Hovorí sa o ňom, že ako režisér neodpustí hercom nič, musia ísť „naplno.“

„To je pravda. Na škole i po nej som považoval muzikál za ľahký žáner, nijako ma neťahal. Až kým som nedostal ponuku na Adama Šangalu. Teraz viem, že som sa mýlil. Muzikál nie je len o hraní, vyžaduje si človeka celého: musíte hrať, tancovať a spievať, všetko naraz. A ste limitovaný časom, hudbou. Inak to všetko „ujde.“ Na Bednárika niekto možno hundre, že je nervák, že strašne nadáva... Ale väčšina z nás vie, prečo je taký. Musí zosynchronizovať neuveriteľné množstvo vecí – hercov, texty, hudbu, osvetlenie, techniku. Keby to tvrdou rukou nedržal pokope, všetko sa rozpadne. Keď jeden zmešká o 15 sekúnd svoj nástup, všetko ide do kelu, v muzikáli sa dá improvizovať len veľmi málo. Ale Bednárik je veľmi citlivý človek, s obrovským vnútorným rozmerom, všetko dokáže strašne prežívať, slzy na krajíčku a tak - podľa mňa je do svojej profesie úplný blázon.

Vaša prvá „veľká“ postava – Adam Šangala. Nie je to náhoda, že on bol tiež mladým mužom, ktorý putoval z Oravy do Trnavy, a vy z Oravy do Bratislavy a nakoniec do Nitry?

„Aj pred Šangalom som hral veľa pre mňa veľkých postáv. Ale súhlasím, že všetko je naozaj jedna veľká náhoda. Aj Adam, ako ja, chcel odísť z Oravy do sveta, rovnako ako ja zažil v tom svete veľa sĺz i smiechu. V muzikáli dokonca vystupuje suseda Sťahuliaková – a vedľa nás v Liesku býva naozaj suseda Sťahuliaková. Alebo Adam hovorí: budeme mať sedem krásnych detí – ja som zo siedmich detí! Až mi mráz behal po chrbte, keď som čítal scenár. Niekedy mám dojem, ako keby mal Bednárik so mnou od začiatku nejaký zámer... Len dúfam, že neskončím nakoniec na šibenici ako Adam Šangala!
Za sebou máte premiéru muzikálu Kabaret, v ktorom hráte opäť jednu z hlavných úloh. Slávna filmová verzia s Lisou Mineli a Michaelom Yorkom v hlavných úlohách získala osem Oscarov.

„Je to ohromná vec, svetoznámy muzikál, v ktorom hrám úlohu mladého Američana Cliffa. Ide o veľkolepú show z Berlína tridsiatych rokov, v časoch nebadaného nástupu fašizmu. Je to príbeh o láske, naivite a nezlomnej túžbe človeka prežiť svoj život v šťastí. Choreografiu vedie Ján Ďurovčík, v predstavení hosťujú napríklad Soňa Valentová, Zazana Mauréry, Leopold Haverl – nebudem maľovať, treba to vidieť.“

Dá sa z herectva na Slovensku slušne vyžiť? Film tu prakticky neexistuje. Ešte tak „márnica“ herectva – reklama...
„Žiaľ, niekedy sa zdá, že žijeme hlavne vďaka reklame, ktorá potrebuje naše tváre. Robil som napríklad reklamu s jednotkami pre mobilného operátora. Kým vás angažujú, musíte prejsť normálnym tvrdým konkurzom. Za jednu reklamu zarobíte toľko, koľko v divadle za pol roka. Žiaľ. Dnes sa na Slovensku peniaze točia úplne inde, nie v kultúre.“
Patríte medzi „čerstvé“ tváre šoubiznisu. Zasiahli už aj vás tienisté stránky popularity?

„Hlavne bulvár. Škandál, vyrobený okolo umeleckých fotografií pre kalendár, bol nechutný. Herci sa vyzliekli! Nikto z hercov nebol naozaj nahý, ako to prezentovali niektoré médiá. I keď aj to je istý druh reklamy, divadlo začalo zrazu všetkých zaujímať... Žiaľ, mnohých ešte stále zaujímajú takéto nechutnosti, nie skutočná pravda. Ale tým sa nezaťažujem, len by som nechcel, aby takéto „klepy“ niekedy ublížili mojej mame. Aj keď si myslím, že moja mama je ohromne silná osobnosť, veď si len pomyslite - mať pod jednou strechou kňaza, policajta, herca, murára, bábkoherečku, ekonómku a študentku – to chce pevné nervy a ohromnú duševnú rovnováhu!“
Ako sa vám žije a pracuje v Nitre?

„Nitra je krásne mesto s horami okolo, takže mi vyhovuje. A divadlo – ohromné! Nielen výborný a zohratý herecký kolektív, ale aj výborné publikum. Nespomínam si, že by som v sále so 600 sedadlami niekedy hral pred poloprázdnym hľadiskom. Až to niekedy nechápem. Tri a pol hodiny na javisku, to nie je sranda. Ale pre nitrianske publikum – kedykoľvek. Milujem hlavne malé komorné predstavenia v tzv. divadelnej pivnici, tvárou v tvár s divákom. V bratislavských divadlách sú herci rozlietaní za „kšeftami“, po každej skúške letia ešte na dabing či niekde inde. My nie, v Nitre nič také nie je, preto sme stále spolu a aj držíme spolu.“
Stretli ste sa v posledných rokoch s Jarkom Brozom, ktorý vás k umeniu slova dotiahol?

„Pred niekoľkými týždňami, na stužkovej mojej najmladšej sestry. Zamýšľali sme sa nad tým, aká veľká náhoda to bola, že on práve vtedy prišiel do Liesku, že som aj ďalej chodil na súťaže, hoci sme nadávali na porotu, keď sme nepostúpili... A nikdy som mu vlastne ešte nepoďakoval za tú úplne prvú predlohu. Takže, Jarko, teraz ti ďakujem - bol to môj naozajstný začiatok, aj keď o tom ani jeden z nás vtedy ešte nevedel...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Zelená Bratislava
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 983
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 217
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 286
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 512
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 11 871
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 189
  7. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 11 007
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 798
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 178
  10. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 980
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Na Orave sa tvoria rady už od sobotňajšieho rána.

Vedenie strojární odporúča firmám testovanie zamestnancov

V Herne majú za sebou už šieste kolo testovania na COVID-19.

Testovanie v strojárňach.

Armáda posilnila odberové tímy, čakanie na odbery by sa malo skrátiť

Minister obrany prosí ľudí z okresov mimo Oravy a Bardejova, aby nechodili na testovanie.

V Dolnom Kubíne pri mestskom kultúrnom stredisku sa už na testovanie nečaká.

Záujem o testovanie je veľký aj v sobotu

Ľudia začali vytvárať rady ešte pred otvorením odberných miestností.

Polovica z radu v Záskalí.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Padol ďalší rekord. V Trenčianskom kraji odhalili takmer 400 prípadov nákazy

Ide o pozitívnych ľudí identifikovaných klasickou cestou pomocou PCR testov.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

Koronavírus na Orave: V sobotu zachytili 1600 pozitívnych prípadov (minúta po minúte)

Na Orave bol o celoplošné testovanie na Covid-19 opäť záujem.

Už ste čítali?