Hoci bola prehrnutá, nákladné autá a traktory ju miestami poriadne rozryli, po stranách stále trčali podpiľované kmene popadaných smrekov. Otrasný obraz súvislých polomov veternej kalamity sme videli síce už druhýkrát, no stále pôsobil rovnako zdrvujúco.
Nielen vo Vysokých Tatrách, aj na Orave ležia na zemi stovky miliónov korún. Urbárnici, súkromní vlastníci a pracovníci Lesov SR sa snažia čo najrýchlejšie vyťažiť čo najviac kalamitného dreva, kým ho neznehodnotí príchod jari. Ako sme sa dozvedeli, pod Babou horou, kde sa novembrová víchrica vyzúrila najviac, prebieha ťažba nepretržite, 24 hodín denne, počas sobôt i nedieľ. Oravským lesníkom prišiel z Čiech na pomoc harvestor, ktorý denne vyťaží priemerne 200 kubíkov dreva. Na súvislých kalamitných plochách poniže Hviezdoslavovej horárne má čo robiť až do konca januára. No s hlavicou na 1,5 kubíkové kmene si neporadí so staršími a hrubšími smrekmi. Preto riaditeľ námestovského lesného závodu Jozef Herud rokoval minulú stredu s Nemcami, ktorí môžu ponúknuť aj ťažší stroj. „Nakoniec sme sa nedohodli,“ hovorí riaditeľ. „Pýtajú veľa, o tridsať percent viac, ako Česi, ktorí tu už robia s malým harvestorom. Keď chceme kalamitu spracovať čo najrýchlejšie, ťažký harvestor nutne potrebujeme. Dostali sme ponuku aj od Čechov, myslím, že sa nakoniec dohodneme. Cena dreva sa zatiaľ drží a chceme robiť všetko pre to, aby sa udržala aj počas prvého a druhého kvartálu budúceho roka. Na mieste ťažby je provizórna skládka, kde nakladajú aj naši chlapi, aj niektorí odberatelia. Naše autá vozia opracovanú guľatinu na skládku do Oravského Podzámku.“
Priamo na mieste ťažby sme sa presvedčili, že v súvislej kalamite harvestor pracuje ako kombajn na poli. Drevo sa spracuje, ale čo s vyvrátenými koreňovými koláčmi? „Ako sa zem otvorila, tak sa aj zavrie,“ povedal nám lesník Ladislav Pidík. „Korene sa preklopia naspäť a po vyčistení terénu môžeme začať zalesňovať.“
Vo Vysokých Tatrách už majú prvé problémy s krádežami drevnej hmoty. Obzeráme si skládku na rovni, tiež nie je nijako mimoriadne chránená. Ako sa však dozvedáme, zabezpečená je dobre. „Skládka nikdy nie je opustená, vždy nás je tu viac, striedame sa všetci,“ ubezpečuje nás lesník. „S naloženým autom sa dá prejsť iba cez Slanú vodu, popod naše okná. Cesta do Rabčíc je zapadnutá, ostatné sú tiež neprejazdné. Kradnúť sa tu jednoducho nedá.“
Aj v prípade, že by sneh z ciest zmizol, má manažment lesného závodu vypracovaný harmonogram strážnych služieb na cestách. „Neverím, že niekto z našich by sa dal niekomu kúpiť,“ zvažuje aj takúto alternatívu riaditeľ Jozef Herud. „Myslím, že každému z nich je dobré zamestnanie vzácnejšie.“
Kým jeden Poliak nakladá kamión, prichádza ďalší. Točí to popri obrovských kopách dreva, no na kolesách s úplne hladkými gumami bez dezénu sa nedokáže zo skládky „vyhrabať. Chlapi z lesnej správy mu posielajú na pomoc naložené auto lesného závodu. „Čo ste sa zbláznili? Takto naložený zapadnem aj ja a už ma nikto nevytiahne!,“ protestuje vodič. „Prázdny by si ho neutiahol!“ „To viem aj ja, ale keď zapadnem, budete ma musieť ešte aj vyložiť!“ Nakoniec sa ukázalo, že skúseného šoféra nikto „neobabre“, skončil, ako sám prorokoval. Pomôcť už mohol len ďalší kamión.
Po viac ako hodine strávenej medzi ťažbármi sme sa nakoniec vydali popod Vonžovec na Slanú vodu. Cestou sme sa ešte na vlastnej koži presvedčili, že lesníci sú v strehu. Pri odbočke na polhorskú pílu nás ešte stopli – nevezieme vianočné stromčeky? Kamarát - nekamarát, zo smreka dole!