Článok pokračuje pod video reklamou
Pýtam sa pani F: „Nakupujeme? Nakupujeme?“ „Ako vždy“, povie pani F., „základné potraviny“. „Veď sa len pozrite na pulty, aké množstvo výberového tovaru sa vám ponúka!“, vravím. „Pre nás nie“, povie pani F. a vezie v hlbokom košíku rožky, celý gazdovský chlieb, dve mlieka, syr v škatuľke, tresku v majonéze, tri jablká v igelite.
Pýtam sa pána B: „Ako? Ako?“ Pán B. sa díva, díva, potom prerečie: „Požičiate mi okuliare? Nemôžem prečítať dátum záručnej doby na chlebe.“ „Dátum máte dobrý,“ vravím mu. „A ináč – ako? Ako?“ Pán B. sa pozerá na mňa cez moje okuliare: „Prídete si kúpiť med? Dobrý. Tohoročný. Horský!“
Pýtam sa pani H., manželky známeho podnikateľa. „Bozkávam, vzácna pani, tak ako pred Vianocami?“ „Oj“, odpovie pani H., so širokým úsmevom, „to je ešte ďaleko!“ Vezie plný kôš k autu na parkovisko.
Pýtam sa bývalého žiaka L. O., ktorý kupuje litrovku rumu: „Oslavujete na pracovisku?“ „Kdeže!“, vraví L. O., „to je pre moju ženu. Chystá sa piecť na Vianoce.“ „Už teraz?“, vravím. „No a?“, znie odpoveď, „trvanlivé pečivo musí už teraz. Máme tri rodiny. Musí pre tri rodiny.“ „Ty... jej pomáhaš?“ „No a?“, smeje sa L. O., „sem-tam si potajomky hrknem alebo si dám rumu rovno do čaju proti chrípke.“
Pýtam sa šéfky kultúry v rámci župy: „Dáte nám na sté výročie Rudolfa Dilonga nejaký príspevok?“ „Obráťte sa na ministerstvo kultúry s poriadnym zdôvodnením, najmenej dvanásťstránkovým Projektom na grant“, znie jej odpoveď. „Máme nádej?“, pokračujem v otázkach. „To sa spýtajte na ministerstve kultúry.“ „Nemohli by ste to byť vy? Aspoň na cestovné a ubytovanie pre hostí, ktorých pozveme...“ dobiedzam. „Vy ste spadli z Marsu?“, povie a odpláva do ďalšej kancelárie.
Výmysel. Pretože nie som poslancom na úrovni celoštátnej, nemôžem podávať interpelácie, nie som ani reportér, ktorý podobné otázky nesmie klásť, ak nechce prísť v januári 05 o flek, nemôžem dávať podobné otázky vládnym, či parlamentným činiteľom, musím si... vymýšľať.
Pán premiér, ako na Vianoce?
„Bez komentára.“
Pán minister! Chodíte na predvianočné nákupy do Poľska, do Lidla v Čechách, či na veľkolepý trh do Nového Targu?
„Kto ste, človeče?“
No... regionálny novinár.
„Obráťte sa na môjho hovorcu“.
Obrátil som sa, mysliac si, že za ministrom stojí hovorca. Stáli tam ochrankári. Jeden z nich ma obrátil o 360 stupňov dvomi prstami. Dodnes mám na pleci modriny z jeho železných zverákov.
Pýtam sa krásnej poslankyne s pôvodnými, bohatými blond vlasmi: „Ako, pani poslankyňa, pred Vianocami?“ Pozrela sa na mňa rozžiareným pohľadom, ktorý zhasol skôr ako odpovedala: „Keby ste boli o päťdesiat rokov mladší, možno by som vám aj... odpovedala.“
