Podpis pod spoluprácu s ŠtB za 6 stoviek?

Opýtali sme sa ho, ako tento fakt vníma dnes.
„Zdravo ma to rozčúlilo a naštvalo predovšetkým preto, že radoví príslušníci ŠtB boli v tom období tabuizovaní a ich mená neboli na verejnosti vôbec známe. Prvé čo som urobil, napísal som do redakcie novín a žiadal ospravedlnenie, pretože som si nebol vedomý aktívnej spolupráce s ŠtB. Noviny sa mi písomne, aj na svojich stránkach ospravedlnili.“

Určite ste si tento list, zbavujúci vás podozrenia zo spolupráce s ŠtB uchovali.
„Pri odchode – sťahovaní sa z pracoviska som si ho, spolu s ďalšími osobnými dokladmi zo zásuvky môjho pracovného stola nestihol zobrať, a keď som sa po čase po doklady vrátil, stôl už mal nový zámok a patril inému pracovníkovi. Problém som však nepokladal za vybavený a telefonicky som sa spojil s jedným, o ktorom som bol presvedčený, že robil na OO ZNB a chodil stále v civile, bol teda príslušníkom ŠtB. Tvrdo som nástojil na stretnutí, pretože som chcel vysvetlenie. Stretnutie v istej reštaurácii v Dolnom Kubíne sa aj uskutočnilo. V prvom rade som sa pýtal, ako sa mohlo moje meno objaviť na tomto zozname. Boli dvaja a upokojovali ma, že sa to stalo nejakým nedopatrením, že oni v tom prsty nemajú. Rozišli sme sa s tým, že ak budem mať v tejto súvislosti nejaké nepríjemnosti, som rozhodnutý všetko medializovať. V roku 1990 však na to nebola v regionálnych a iných médiách ochota, chuť, ani vôľa.
Ako ste sa s týmito ľuďmi zoznámili?

S policajtmi v civile „eštebákmi“ som sa zoznámil na svojom pracovisku v Tesle Orava, prichádzali za mnou a spolupracovníčky ich familiárne volali „chlapci zo štátnej“. Nie je žiadnou tajnosťou, že sme sa stretávali, najmä pri pohári vína.“
*O čom ste rozprávali, na čo sústreďovali rozhovor?
„Hovorili sme o všetkom možnom, oni sa však o svojej práci nikdy nezmieňovali, a mňa to ani veľmi nezaujímalo. Nikdy sa ma nepýtali na mená ľudí, ani na to, čo kto robí, či na to, čo o kom z okolia viem. Najčastejšie sa predo mnou bavili na tému, ako sa na ktorej fare predošlú noc opili, aké víno a klobásku im ponúkol pán farár. Jeden z nich mal totiž na starosti veci ideologické. Po určitom čase, keď sme sa bližšie zoznámili, začali si odo mňa požičiavať peniaze. Keď sa postupne dozvedeli, že bývam v byte sám, asi dvakrát v čase mojej dlhšej služobnej cesty si odo mňa požičali kľúč. Na aký účel, priznám sa, ma vôbec nezaujímalo. V byte som nikdy nič podozrivé nezbadal. Pochopiteľne, že sa mi to nepáčilo a aj som im to dal najavo. Keď mi okolie povedalo, že môj byt navštívili nejakí dvaja podivní páni, začalo mi to byť podozrivé. Skrátka pochopil som, že nejde o stretnutia s dámskou spoločnosťou. Pamätám si, že pri jednom stretnutí mi dali proti podpisu pár stoviek.“

Zobrali ste ich? Čo bolo napísané na doklade? Za čo vám ich dali?
„Priznám sa, vôbec som si obsah slov na tom papieri neprečítal. Ja som si myslel, že tých 600 Kčs je úhrada za požičanie bytu, pretože som to ,kamarátom zo štátnej´ kedysi v rozhovore nepriamo naznačil.“
Ako dlho trvalo vaše priateľstvo s príslušníkmi ŠtB?
„Nespomínam si presne. Tuším od roku 1983. Najväčšiu traumu z tohto ,priateľstva´ som prežíval v období rokov 1987-89. Vyhľadal ma raz jeden z nich a pýtal požičať 30 tisíc korún, že ide na Vianoce kupovať koženkovú sedaciu súpravu. Ja ako dobrosrdečná duša som peniaze požičal a tým sa moja trauma začala. Po čase dotyčného príslušníka ŠtB prevelili do Banskej Bystrice a ja som s ním stratil kontakt. Na písomné urgencie nereagoval. Aby som bol bližšie k svojej nedobytnej pohľadávke, robil som všetko pre to, aby som sa na dlhší pobyt dostal do Banskej Bystrice do politickej školy. Zhodou náhod a určitých okolností som sa stretol s nadriadeným dlžníka a tomu som rozpovedal svoj problém, ako nemôžem od jeho kolegu vymôcť peniaze. Na jeho zásah sa mi podarilo s dotyčným príslušníkom stretnúť. Dal som mu ultimátum, do ktorého termínu mi musí peniaze vrátiť. Podarilo sa a v posledný deň môjho pobytu v Banskej Bystrici, v júni 1989 mi požičané peniaze priniesol. Samozrejme, že som bol vtedy najšťastnejší človek, že som konečne prišiel k svojim peniazom.“

Aký pocit vás napĺňa dnes z toho, že ste sa objavili na spomínanom zozname spolupracovníkov ŠtB?
„Nech sa už situácia vyvinie akokoľvek, chcem povedať, že som si nie vedomý žiadneho sledovania, udávania ľudí či aktívnej spolupráce s ŠtB. V minulom socialistickom období som sa na pas bez problémov dostal na dovolenku do Juhoslávie, ba na služobný pas som mal niekoľkokrát možnosť navštíviť aj Západný Berlín. Pred týmito mojimi súkromnými cestami do zahraničia ma nikto v žiadnej súvislosti nekontaktoval.
Určite že ma štve, že som bol na tom zozname, ale nijako mimoriadne ma to neznervózňuje, lebo nie som si vedomý ničoho zlého. Som rád, že som nakoniec dostal od toho príslušníka naspäť svoje peniaze.“