Kraniometristi z rozmerov lebky, zo vzdialeností čela od temena, uší od očí, z uhlu, pod ktorým čelo človeka ustupuje, či „vystupuje“ z lebky, z veľkosti nadočnicových oblúkov, veľkosti a tvaru nosa, veľkosti a tvaru brady, atď. určovali ľudské vlastnosti..
Začali vychádzať časopisy, ktoré spopularizovali túto „modernú vedeckú metódu,“ určujúcu povahové rysy človeka, jeho temperament, citovosť, vášne, talent, predurčenosť na činy aj zločiny... Stačilo poslať do redakcie fotografiu hlavy (prirodzene, za príslušný poplatok) a záujemca dostal od „odborníkov“ z redakcie (alebo z centra Cranio) podrobný popis a rozpis: kto je, čo ho čaká, čo neminie, na čo sa hodí, čo si pomýlil v živote, aké znamenie by mala mať jeho budúca manželka. Po Európe začali blúdiť ľudia, ktorí na základe merania ich lebky boli presvedčení, že sú géniovia, mimoriadne talenty, neuznané talenty (hoci to boli len osobnostné priemery, či podpriemery). Ľudia s veľkými hlavami sa stávali populárnymi, písalo sa o nich, dostávali prednostne dobré funkcie, úrady, zamestnania, zasadli do národných parlamentov... Darmo skutoční vedci dokazovali, že veľkosť hlavy neurčuje schopnosti mozgu, že ani veľký mozog nič nepredurčuje, že napríklad veľký ruský spisovateľ Turgenev mal síce mozog, ktorý vážil 1830 gramov, ale veľký básnik Ameriky Whitman mal mozog iba 1282 gramový, že slávny profesor klinickej chirurgie v Paríži, Paul Broca, mal „minimozog,“ vážiaci 1424 gramov, a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Anatole France mal mozog ešte menší – iba 1017 gramový, že mozog ženy, ktorá zavraždila manžela, vážil 1656 gramov...
Šarlatánstvo sa prekĺzlo aj do XXI. storočia v iných podobách: televízny divák žasne, keď pani Vadkertiová vo svojej slávnej šou predstavuje veštice, ktoré so smrteľne vážnou tvárou o. i. prezradia verejné tajomstvo, že k nim „chodia aj súčasní politici“. Divákovi napadne: čože si asi dávajú vyveštiť? Budúcnosť Slovenska, o ktorej stále hovoria? Svoj osud v nasledujúcich voľbách? S kým sa spojiť a s kým rozpojiť? Koho získať na hlasovanie parlamentu, koho osloviť na stranícky lobbing, či sa oplatí nájsť si kvôli väčšej popularite milenku, aby mali noviny o čom písať, s kým ísť na tenis, s kým sa priateliť, koho si nevšímať, koho navrhnúť na vyznamenanie, odkiaľ získať provízie, aby sa na ne neprišlo, ako sa dostať do správnej rady, kde mesačná mzda nikdy nepresiahne päťdesiat tisíc, atď.
Máme taký... skromný návrh: čo by sa stalo, keby sa vo vláde i v parlamente ušetrilo na dvoch profesionálnych kraniometrikov, aby naša politická scéna vedela na čom je, čo ju čaká a kam smeruje. A nemusia to byť ani kraniometrici – šarlatánov „ na všetko“ máme dosť.
