Deti a starkí strávili spoločné predpoludnie

Bol to prekrásny jesenný deň, plný slnka, akoby stvorený na prechádzku.

Babičky a dedkovia z domova dôchodcov zavítali na návštevu do miestnej materskej školy. Prijali pozvanie zástupkyne riaditeľky Anny Kojdovej a spoločne s personálom domova prišli medzi deti. Niektorí pešo, iní na vozíčku, ďalší podopierajúc o barlu. V jedálni školy bolo už všetko pripravené tak, ako má byť, keď sa čaká návšteva. Len stoličky a stoly boli akési primalé, keď si babičky a dedkovia za ne sťažka sadali. Čakali aj deti so svojimi učiteľkami a bolo ich veru dosť. Pripravili vystúpenie pri príležitosti mesiaca úcty k starším. Po krátkom a srdečnom privítaní začali spievať tí najmenší, ktorí však mali trošku strach. Ale deti zo strednej a predškolských tried trému nemali – spievali, tancovali, recitovali, hrali sa hry a všetko začínali slovami: „pre teba, babička, pre teba deduško“.

V jedálni materskej školy panovala príjemná, až sviatočná atmosféra. Nechýbalo malé pohostenie, ktoré pripravili tety kuchárky. Počas vystúpení detí sa v očiach starkých zaleskli slzy, mihol sa úsmev na zvráskavenej tvári. Nakoniec prišiel potlesk, dojatie, deti poďakovali za lásku, opateru, trpezlivosť a odovzdali malé darčeky. Lenže aké by to boli deti, keby neboli zvedavé a tak sa starkých pýtali na hračky, či chodili do škôlky, ako sa hrali, čo najradšej jedli, koľko mali detí atď. Babky a dedkovia začali spomínať na svoje detstvo a svoj uplynulý život a nebolo im v tej chvíli ľahko.

Niektorí z nich išli s deťmi do triedy, kde im ukázali hračky, písanky, postieľky. Deti sú múdre a starkí len krútili hlavami, čo všetko materskej škole majú. Čas je však neúprosný – prišlo poludnie a všetci sa museli rozlúčiť. „Pane Bože, buď pochválen, žes´ nám dal tento deň...“