Článok pokračuje pod video reklamou
prvom snehu“. Vtedy sa totiž dajú dobre vystopovať. Pre väčšinu poľovníkov je však najatraktívnejšia poľovačka na vysokú, v období jelenej ruje. Tá býva už koncom augusta a v prvej polovici septembra. Ale ak poľovníci nenaplnia povolený odstrel jelenej zveri počas ruje, môžu ju loviť až do konca roka. Na Orave je najbežnejšia poľovačka práve na jelene a diviaky, prípadne na srnce, ostatná lovná zver je tu skôr výnimkou.
Bývalý poľovník Ján Balek už takmer desať rokov nepoľuje. Jeho najlepšie poľovnícke roky mu však pripomínajú rozličné trofeje, vystavené na chodbách a v podkroví jeho domu. K poľovníctvu sa dostal ako lesník, ktorým sa stal v roku 1967. Poľovnícke skúšky zložil o sedem rokov neskôr a odvtedy sa tejto záľube, ale hlavne zodpovednej práci venoval až do roku 1995. „Mojím prvým úlovkom bol diviak,“ spomína si na svoje poľovnícke začiatky Ján Balek. „Bolo to na spoločnej poľovačke niekedy začiatkom osemdesiatych rokov. Vtedy ma aj pasovali za strelca diviakov. Viac kusov vybehlo z lesa na čistinku a jedného sa mi podarilo trafiť. Bol to takzvaný lanštiak, jednoročiak, mohol mať 70 až 80 kíl.“ Spoločnú poľovačku na diviaky organizuje poľovný hospodár, ktorý pred lovom rozdelí jeho účastníkom úlohy. Na pohon idú honci so psami, strelci čakajú na diviaky rozostavaní tak, aby na seba videli. Z bezpečnostných dôvodov sa nestrieľa proti smeru, ktorým sú diviaky hnané, lebo strelci by mohli zasiahnuť honca alebo psa. Žiaľ, takéto nešťastné prípady sa už pri spoločných poľovačkách na diviakov stali.
Na rozdiel od diviakov sa jelene lovia obyčajne individuálne, na pochôdzkach. Ján Balek sa môže pochváliť trofejou štrnástoráka – jeho parohy boli ohodnotené bronzovou medailou. Poľovačka na tohto jeleňa patrí aj k jeho najsilnejším poľovníckym zážitkom. Ulovil ho počas ruje a za statným kusom musel ísť asi tri kilometre, kým sa mu ho podarilo streliť. „Jeleň šiel ručiaci za jelenicami od Krušetnickej poľany až do Okrúhleho. Stále som ho nemal na dostrel, bol som za ním asi 200 metrov. Bližšie k nemu sa mi podarilo dostať až na mieste, kde bola linka, vyrúbaný pás stromov. Videl som, ako cez linku hore na kopci prechádzajú jelenice a za nimi bolo počuť jeleňa. Keď vyšiel z lesa, zastal, poobzeral sa a zaručal. Bol som od neho asi na 60 krokov, zamieril som a vystrelil. Ozvala sa rana, jeleň vyskočil a s veľkým lomozom bežal krížom dole kopcom do mladého lesa. Prebehol asi 80 metrov a potom bolo zrazu ticho. Keď som k nemu prišiel, už sa nehýbal,“ spomína si bývalý poľovník.
Medzi jeho najneobvyklejšie úlovky však patrí rys. Na toho ale strieľal v domnienke, že je to líška. V hustom poraste videl len hlavu a časť tela zvieraťa. Nepredpokladal, že to môže byť rys, s ktorým sa v týchto končinách dá stretnúť len veľmi vzácne. „Nebolo to celkom správne, lebo poľovník musí dobre vidieť, na čo strieľa,“ priznáva si chybu Ján Balek. V lesoch v okolí Mutného je okrem rysa možno stretnúť aj vlka a medveďa. Ale takéto stretnutia sú skôr výnimočné a Ján Balek sa počas svojej dlhoročnej poľovníckej kariéry napríklad s medveďom nestretol. Zato jeho syn, ktorý pokračuje v jeho poľovníckych šľapajach, už dvakrát. Raz dokonca zoči-voči na lesnom chodníku, keď zastali len niekoľko metrov od seba. Po chvíli vzájomného nehybného dívania sa na seba medveď našťastie odbehol do lesa.
Poľovníctvo, to nie je len lov, ale predovšetkým celoročná starostlivosť o lesnú zver, hovorí Ján Balek. Zvieratá dnes majú vplyvom civilizačných zmien čoraz ťažšie podmienky na život. Človek, ako pán tvorstva, im musí v ich boji o prežitie – aj vo vlastnom záujme - pomáhať. Väčšina poľovníkov tak určite aj robí, ale, žiaľ, poľovníctvo sa dnes stáva aj snobskou záležitosťou mnohých slovenských zbohatlíkov. A ešte horším prípadom sú pytliaci. To je už však iná téma.
