lenia obyvateľov Čimhovej na dva tábory. Hoci „pod povrchom“ sa nespokojnosť jedných aj druhých skrývala zrejme už dlhšie, no pohár trpezlivosti občanov pred tromi týždňami prekypel. Atmosfére medzi cirkevníkmi neprospelo ani to, že kňaz už pred viac ako tromi mesiacmi prijal od členov výboru pozemkového spoločenstva Urbár v hotovosti 700 000 Sk, v účtovníctve spoločenstva však stále nebol doklad o ich prevzatí...
Minulotýždňový článok v našich novinách ešte viac rozvíril už aj tak dosť bublajúcu hladinu vôd života v dedine s necelými siedmimi stovkami obyvateľov. Telefóny v redakcii zvonili, ba niektorí Čimhovčania sa do redakcie unúvali aj osobne. Jedni nám vyčítali, iní ďakovali, že konečne niekto všetko povedal „na plné ústa.“ V stredu sme teda strávili v rozhovoroch s obyvateľmi obce niekoľko hodín. Všetky mali jedno spoločné: nikto nechcel verejne povedať svoje meno. „Čimhová je malá dedina a každý každému vidí, takpovediac, až do hrnca, každý je s každým nejaká rodina... Tak načo si robiť nepriateľov v rodine, aj keď nemáme rovnaké názory?“ spýtala sa nás jedna z oslovených žien.
Ako dopadla naša návšteva na fare, to už viete. Od zabuchnutých dverí nám stačilo len pár krokov a podišli sme k starenke, ktorá v záhrade oproti fare strihala chryzantémy do kytice na cintorín a pridávala ich k čečine na vozíku. „No, viete, pán farár deti určite v kostole nezatvoril na dve hodiny. Zamkol ich, to áno, ale bolo to menej,“ hovorí pani Ch., neprestávajúc strihať kvety. „Ani sa mu nečudujem, veď čo niektoré deti teraz robia... Hlavne niektorí, ktorí sa sem prisťahovali, majú všelijakých synov. Niektorí pána farára úplne ignorujú, a keď ešte zistia, že rodičia im držia stranu, to už s nimi nikto nepríde na poriadok. A náš pán farár je prísny, zásadový. A o tých 700 000-och vravel v kostole, že to je lož, už predtým, než ste to napísali v novinách. A keď raz niečo povie, za tým si vytrvalo stojí, nech je to akokoľvek. Aj keď viem, že ľudia vravia iné... Ale tomu ja už nerozumiem.“ „A čo starosta, myslíte si, že naozaj nerobí dosť pre dedinu?“ „Neviem, ale poobzerajte sa okolo seba. Vo Vitanovej poriadok, v Liesku poriadok a tu? Cesty a chodníky rozbité... A to bola kedysi Čimhová jednou z prvých a najkultúrnejších obci na Orave, vychádzali odtiaľto do sveta kňazi, učitelia, vedci...“
Ako z chlpatej deky sme ťahali slová z pani E. na ulici, kdesi okolo domu 42. „Nemám také deti, ktoré by chodili na náuku k pánu farárovi, a som rada. Lebo čo je veľa, to je veľa. Ani s tými peniazmi to nie je celkom v poriadku. Len mi nejde do hlavy, prečo si starosta pri odovzdávaní peňazí hneď nepýtal daňový doklad. S niečím sa tu špekulovalo, či sa už chceli vyhnúť plateniu veľkej dane alebo čoho, to je len medzi tými, ktorým peniaze prechádzali rukami. To obyčajný človek ani netuší. Ale nemuselo sa to rozmazávať v novinách.“
Traja deviataci nám so sklonenou hlavou priznali, že boli zamknutí, ale odmietli povedať, čo sa vlastne stalo. Až ich rovesníčka nám povedala, ako to vlastne bolo. „V ten deň komusi zazvonil mobil. Pán farár nám už predtým zakázal nosiť mobily do kostola. Dvakrát pýtal telefón od toho, komu zvoní, že mu ho po náuke vráti. Nikto sa nepriznal, tak pán farár povedal, že sa odíde prezliecť, aby sme sa nad sebou zamysleli. A zamkol. Ale vrátil sa možno ani nie za pol hodinu.“ „Nenapadlo vám, že dvere zo sakristie môžu byť otvorené?“ „Tam by sa asi nikto neopovážil vojsť. Veď čo, keby sa odtiaľ niečo stratilo, alebo by sme niečo rozbili?“
V bytovke konča dediny matka troch detí spomína na svoj vlastný konflikt s kňazom a myslí si, že je na deti pritvrdý, bez toho, aby sa pokúsil s nimi komunikovať. „Aj môj syn sa pripravoval na birmovku a nie je žiadny anjel, je „hyperaktívny,“ ako to nazývajú psychológovia. Pán farár však z neho urobil niekoľkokrát terč posmechu. Tak sa predsa deti nevychovávajú, kňaz má predsa deti i celú dedinu viesť k lepšiemu vzájomnému pochopeniu a stmeľovať ju. Išla som za ním, vydiskutovali sme si to a viac problémy neboli. Možno by s ním mali rodičia viac komunikovať.“
Zašli sme aj do ulice „pri šťurkárni.“ Aj tu sme sa stretli s názorom, že zamykať deti bolo hádam prisilné, ibaže... Na ilustráciu nám jedna z matiek popísala skúsenosť Čimhovčanov s jedným zo „synáčikov z lepšej rodiny.“ Chlapec, sotva 13-ročný, pochytal po dedine všetky mačky, ktoré mu prišli pod ruku. Zdalo sa mu ich málo, pýtal teda mačky od iných detí – za dvacku. Popchal ich do vreca a potom s kamarátmi na ihrisku po jednej z neho vypúšťal a strieľal vzduchovkou... „A tie peniaze? Neverím, žeby pán farár chcel s nimi podniknúť niečo zlé,“ hovorí štyridsiatnička. (Tomu sme neverili ani my, podľa nášho názoru sa to kňazovi iba vymklo z rúk – pozn. redaktorky.) „Ale chápem, že urbár musí mať doklady v poriadku. Ak účtovník nemôže získať papiere, že peniaze niekomu dal alebo niečo za ne kúpil, zaváňa to poriadnym malérom.“
