Podpisovali aj petíciu za výmenu správcu farnosti – hlavne tí mladší. A ja, žiaľ, nemôžem inak, len s nimi súhlasiť.“
Ale zaznievajú aj hlasy občanov, nespokojných, že sa v obci od posledných volieb nič nerobí, že ako starosta ste „zaspali na vavrínoch.“
„Ak nie je v dedine niečo vidieť na prvý pohľad, nemusí byť pravda, že sa nič nerobí. Ale vyskakovať môžeme len potiaľ, pokiaľ máme peniaze. A z rozpočtu 2,5 milióna to veru vysoko nejde. Nie je pravda ani to, že sa nepoložil v dedine ani meter kanalizácie. Položili sme potrubie aspoň tam, kde boli cesty v dezolátnom stave a je nevyhnutné opraviť ich. Obec to stálo milión korún, pretože sme nedostali žiadne dotácie od štátu. Ale keby sme boli urobili nový koberec na cestu a čakali na dotáciu, potom ho znova rozbili a po položení kanalizácie robili nanovo, stálo by nás to viac. Urobili sme aj podklad pre novú cestu v intraviláne obce, kde sa rozširuje IBV. Stavebné povolenie na prekládku vysokého napätia máme vydané už od 14. septembra 2000. Energetici nám nevedia odpustiť, že nevyhrali verejnú súťaž na realizáciu stavby. Ale ako mohli súťaž vyhrať, keď neposlali ani len prihlášku? To som im ju mal vypísať sám? Ich konkurencia zo Žiliny sa prihlásila ako jediná, nuž vyhrala. Od energetikov však potrebujeme zmluvu o dielo, pretože zákon hovorí, že ten, kto vyvolá akciu, uhrádza všetky náklady. Za 4 roky sa na SSE, a. s. Žilina vystriedali dvaja ľudia, ktorí to mali na starosti, jeden z nich dokonca Čimhovú navštívil a zmluvu už dvakrát prisľúbil. Ale sľúbiť aj urobiť je pre nich asi veľa... Tak som pred dvomi týždňami na ich nečinnosť upozornil riaditeľa, uvidíme, či to pomôže. “
A čo kanalizácia? Liesek, Čimhová a Vitanová majú postavenú spoločnú čističku, ale keďže u vás kanalizácia nie je, nemôže sa pripojiť ani Vitanová...
„To je pravda. Bohužiaľ, už to tak vyzerá, že som asi v nesprávnej strane. V kanalizácii ideme od začiatku spolu. Liesek a Vitanová dotácie na kanalizáciu dostali, my nie. Projekty pripravujeme a konzultujeme spolu, žiadosti sme vyplňovali spolu, spolu sme ich boli zaniesť na ministerstvo. Oni peniaze dostali, my nie. Čo úradníkov zaujíma, že vo Vitanovej sa milióny zakopú do zeme a budú tam ležať bez úžitku, pretože sa potrubie nemôže napojiť cez nás na Liesek a tam na čističku? Požiadal som o pomoc poslankyňu NR SR Ľudmilu Muškovú. Išla za tým, pýtala sa, dostala jedinú odpoveď: zle vyplnená žiadosť. Ako zle, keď boli všetky tri vyplnené rovnako, dve akceptovali a našu nie? Podľa mňa je len to jedno vysvetlenie, ktoré som spomenul. Štátny úradník totiž nie je povinný niečo vám vysvetľovať...“
O čo ide v súvislosti so 700 000 korunami z pozemkového spoločenstva Urbár? Obraciame sa na vás, pretože vy ste vraj peniaze vyzdvihovali z banky.
„Nie sám. Boli sme po ne dvaja členovia výboru s podpisovým právom. Išlo o 700 tisíc, ktoré členovia spoločenstva odsúhlasili dať na strechu kostola. Urbár – to je prakticky celá obec, a kostol predsa tiež slúži všetkým. Pán farár mal za tieto peniaze nakúpiť medený plech. Peniaze sme z účtu vybrali a odovzdali v hotovosti kňazovi. Ale keďže sa dlho nič nedialo a v účtovníctve sme stále nemali doklady na túto sumu, požiadal som pána farára, aby nám doklad dal.
Nedal. A nebolo ani plechu. Potom som sa dozvedel, že plech už kúpený bol, aj dovezený, ale vrátil sa späť do predajne v Námestove, pretože mal zlé rozmery. Tak sme sa spolu s kňazom a účtovníčkou a hájnikom vybrali do Námestova znova. Len tam som sa dozvedel, že faktúru za plech vo výške 850 000 Sk zaplatil iný sponzor. A my sme boli stále bez dokladu o vydaných peniazoch. A prebral som ich ja... Majiteľ predajne, samozrejme, chcel, aby sme si vzali buď plech, alebo nám vráti peniaze. On tiež potrebuje kapitál otáčať, a nie aby mu „tvrdol“ v sklade. A 4,5 tony medeného plechu už čosi je! Ale my sme predsa nemohli zobrať do rúk cudzie peniaze! Nešlo o guličky, ale skoro o milión.
Majiteľ predajne by bol vymenil aj formát plechu, stačilo povedať, bol veľmi ústretový, veď sám bol kedysi pokrývač a veci rozumie. Ale keďže nikto nijaký iný formát od neho nežiadal, dali sme doviezť do skladu v dedine ten, ktorý mal. Veď kúpa to bola výhodná, za cenu 3,5 tony sme kúpili o tonu viac. Ale keďže faktúra bola už uhradená treťou osobou, doklad na výdaj 700 000 Sk sme museli žiadať od nej, nie od pána farára, ktorý dostal od nás peniaze do ruky. No ani túto faktúru nemáme. Ale pán farár, hoci vedel, že plech je už v sklade, ešte raz z kancľa ľuďom povedal, že peniaze mám v rukách ja...“
Prečo sa 700 000 Sk z urbáru „pohybovalo“ cez tretiu osobu, to sa už môžeme len domnievať. Podľa daňových úradníkov by bol bližší pohľad na účtovníctvo tretej osoby určite zaujímavý, najmä po tom, ako dodávateľ plechu prisľúbil, že faktúru na túto osobu v prvý novembrový deň stornuje a vystaví novú, teraz už na pozemkové spoločenstvo Urbár v Čimhovej.
