čia. Porcelánové okrúhle fotografie na mramorových stĺpikoch pomníka nás spájajú ešte viac. Hľadím na ne a modlím sa. V duchu si predstavujem, ako ma niesli ku krstu. Snímam čiapku. Októbrová Orava je vždy chladná a prekvapivá. Modlím sa pri zapálených sviečkach. Pár metrov povyše leží mladý, 42-ročný švagor, ktorý zahynul pri autonehode. Vedľa neho ujo.
Jesenný vietor hroby prikrýva lístím. Tu povyše sú moji rodičia. Otec hľadí kdesi na Roháče a matka práve na mňa. Bože, daj im večnú spásu... S povzdychom schádzam dolu ku kňanzom. Ležia v dvoch radoch. Je ich spolu desať. Smrť je neúprosná. Vedľa kmeňa starej lipy, tam dolu je moja druhá matka. Zomrela, keď nemala ani 30 rokov. Zostali sme dvaja s bratom, ktorý mal iba dva roky. Dva roky otec gazdoval sám. Dvor, statok, polia, lúky a my polosiroty. Potom prišla k nám. Slobodná – z tretieho dvora. Bola to dobrá mama, ale tú našu ťažko bolo v láske nahradiť. Cez záveje shenu a v silnom mraze ju ujo s otcom viezli na saniach do Kubína k doktorovi cez oravské vrchy.
Keď prišla domov, o dva týždne nato zomrela. Mať moja, mať moja, za dvoma horami. Už ma hlávka bolí, čo plačem za vami. Dva rady zdatných tují ma odprevádzajú k bráne cintorína. Ľudský život sa neodníma, iba mení, preblyslo mi hlavou. Nádejná veta, ponúka istotu. Pre nich, pre mňa. Aj pre tú matku, pochovanú pri hlavnom kríži s dojčacím dieťaťom. Priala si, keď náhle zomierala, aby jej najväčší poklad v živote pochovali ku nej. Ľudia to splnili... Bože, koľko ťažkých osudov ľudí prikrýva oravská zem... Modlime sa za nich a zapáľme sviečku...
Autor: Jozef Blaha