Súd vyzýva odporkyňu Katarínu (mená sme zmenili), aby sa do tridsiatich dní vyjadrila, či súhlasí s návrhom navrhovateľa Ondreja v celom rozsahu, alebo v určitej časti. Nič neobvyklé. Ibaže v tomto prípade navrhovateľ žiada, aby mu Katarína platila výživné, hoci sa už niekoľko rokov sama stará o ich spoločné 11-ročné invalidné dieťa! Na výživu dieťaťa jej však Ondrej ničím neprispieval, kým mu v auguste tohto roku vyživovaciu povinnosť neurčil súd.
Vo svojom návrhu Ondrej píše, že jeho manželka, s ktorou sú v rozvodovom konaní, sama užíva majetok, nadobudnutý počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré súd zrušil pred rokom, ale nie je vysporiadané. Manželka je podnikateľka, tak nech platí. On je totiž údajne evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný a nepoberá žiadne sociálne dávky. Nám sa však z úplne dôveryhodného zdroja podarilo zistiť, že Ondrej vôbec v evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Dolnom Kubíne nefiguruje.
Keďže sme sa dozvedeli, že je celkom zručný stolár a aj ako nezamestnaný sa tomuto remeslu venuje, hoci nie je živnostník, navštívili sme ho doma v jednej z dolnokubínskych štvrtí. V dome sme zastihli iba jeho matku. Keď sme jej povedali, že by sme potrebovali zhotoviť na mieru dvere, prikývla, že to syn naozaj robí. Ale či na faktúru, to nám už nepovie. Na syna nám dala číslo mobilu. (Žeby výživné potreboval na kredit?) Ondrej však o deň neskôr našu objednávku na faktúru odmietol a odporučil nám na túto prácu suseda.
„Ako užívam spoločný majetok? Dom? Ten manžel zdevastoval tak, že je úplne neobývateľný. Keď sa odsťahoval bývať s priateľkou, vysekal a odviezol preč napríklad vaňu v kúpeľni, kotol, ba aj elektrickú rozvodňu. Dom sa stal neobývateľným. Pritom časť stavby bola zaplatená zo štátneho finančného príspevku, ktorý dostala dcéra na vybudovanie bezbariérových prechodov v dome a potrebného príslušenstva. Vzal si aj všetky stroje, ktoré sme nakúpili do dielne...,“ požalovala sa nešťastná matka. Na to, že Ondrej ju fyzicky týral a bol vyšetrovateľom uznaný vinným, Katarína už len nerada spomína. V najhoršom jej pomohli súrodenci. Zo spoločne postaveného domu odišla a už dlho býva v jednoizbovom prenajatom byte v Trstenej. „A že som podnikateľka, zarábam a tak nech mu platím? Som živnostníčka – samoživiteľka. Zamestnávam akurát sama seba a vo svojom malom obchodíku trčím deň čo deň, od rána do večera. Hádam môžem za to, že on nepracujeí? Veď je zdravý chlap. Pokiaľ viem, zarába, nie však legálne. A na to mám doplácať ja a naša dcéra?“
Navrhovateľ navrhol súdu tento rozsudok: „Odporkyňa je povinná platiť navrhovateľovi počnúc dňom 1. 9. 2004 výživné vo výške 200 Sk mesačne, splatné vždy 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľa. Odporkyňa je povinná nahradiť navrhovateľovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Odhliadnuc od toho, čo kto komu kedy urobil – do manželskej kuchyne nikto nevidí – je niečo podobné vôbec možné? Keď sme sa na tento problém spýtali predsedu dolnokubínskeho súdu, kde Katarína doručila minulý týždeň nesúhlas s návrhom, dozvedeli sme sa, že je zavalený prácou a naozaj si na nás nedokáže nájsť ani 10 minút. Na OS v Námestove nám však dokázali dať odpoveď. Problém určovania výživného rieši zákon o rodine, pochádzajúci ešte z roku 1963.
A hoci je už jeho nová verzia v parlamente, súdy doteraz postupujú podľa zákona starého 41 rokov! Ako nám potvrdili nezávisle od seba dvaja právnici, podľa starej a iba novelizovanej úpravy je naozaj možné, že otec aj v takomto prípade získa požadované výživné. Dokonca by ho mohol získať, aj keby boli manželia rozvedení. No prioritným poslaním zákona o rodine je ochrániť jej bezbranného člena – dieťa. Objektivizácia majetkových pomerov oboch rodičov a dôsledné skúmanie schopností a možností povinného rodiča (a po novom aj jeho majetkových pomerov) sa teda stáva alfou a omegou konania o výživnom. To si vyžaduje dôslednú prípravu a zabezpečenie dostatočného množstva spôsobilých dôkazov. Súd si môže zistiť aj skutočnosti a údaje, inak chránené podľa osobitného predpisu. Ak však rodič alebo navrhovateľ úmyselne uvedie súd do omylu pri dokazovaní jeho príjmových a majetkových pomerov tým, že uvedie nepravdivé údaje, súd ho „sankcionuje“ tak, že za jeho priemerný mesačný príjem považuje pätnásťnásobok sumy životného minima, ktorá je potrebná na zabezpečenie výživy a ostatných základných osobných potrieb.
Takže Kataríne pravdepodobne zostáva jediné východisko: dokázať súdu, že manžel, ktorý žiada od nej výživné, vo svojom návrhu uvádza nepravdivé údaje... Zdá sa, že za kratší koniec teda opäť ťahá ten slabší. A týranie, aj keď už nie fyzické, pokračuje..
