„Syn je celý týždeň na školení v Bratislave,“ oznámil nám Jozef Juráš st., zdvihnúc hlavu od čistenia cvikly. „Ale to, čo on, vám povie aj moja žena.“ Teta Jana Jurášová vchádza do záhrady ako na zavolanie, podopierajúc sa paličkou. A tak sa na tohtoročnú úrodu jabĺk v dedinke pod Pilskom pýtame práve jej, veď v dedine je ovocinárov, že na ich zrátanie netreba ani prsty celej ruky.
„Toho roku to nie je slávne,“ hovorí Jana Jurášová. „Predlanský rok sme po dedine rozniesli 12 vriec jabĺk, sami sme si na zimu nechali 20 debničiek. Minulý rok bolo jabĺk menej, ale boli pekné. Túto jar sme si mysleli, že kvety v máji vymrzli. Ale nie, zaviazalo sa hodne plodov. Teraz, veď sami vidíte – sú drobné, niektoré iba ako chrasty. Bolo ich veľa, so synom sme najdrobnejšie zhadzovali, aby ostatné dorástli, ale akosi to nepomohlo. Na jabloni pri plote boli najkrajšie, ale všetky pojedli deti. Idúc zo školy si cez plot trhali, zostalo iba jedno. Nám to nevadí, nech deti zjedia, len keby konáre nelámali.
Škody nám robia aj hraboše, úplne zničili korene niektorých mladých stromčekov. Ešteže môj brat Ján Ďubašák, ktorý býva v Rajeckých Tepliciach, nám prinesie nové zaštepené sadenice vždy, keď potrebujeme. Ba aj keď nepotrebujeme, vždy sa niekomu v dedine hodia.“
