Veď koniec koncov, jediným kritériom bolo byť ženou - vo veku 18 - 30 rokov. Takže spĺňam, povedala som si sama pre seba a rozhodla sa okúsiť svet šoubiznisu. Spomedzi štyroch miest, kde sa konali konkurzy, som si zvolila svoju srdcovku - Banskú Bystricu. Rovnako ako určite všetky kandidátky, aj ja som sa snažila venovať svojej úprave o čosi viac ako inokedy. Veď predsa budem v televízii! Zvolila som si typicky ženské zbrane. Teda obliekla som sa poskromnejšie a lacnejšie. Presnejšie povedané - žena sotva odetá. Ále no, veď každý máme tie svoje finty.
Už hodinu pred začiatkom castingu bolo pred domom kultúry viac ako dvesto dievčat. Baby boli štíhle, i moletky, vysoké, i tie, ktorým príroda niekde uštedrila. Dokonca prišli zabojovať i tie v „ požehnanom stave“, ba niektoré priviedli aj svoje ratolesti. Tak či onak, nebola to súťaž krásy, ale hľadanie výnimočnej osobnosti Slovenska. Mne pripadlo číslo 403. Po fotografovaní sme jedna po druhej predstúpili pred zjavne znudeného režiséra relácie, ktorý nás potrápil súborom jazykových hračiek. Tie bolo treba opakovane a bez chyby vysloviť. Ono sa to nezdá, ale za taký krátky čas sa naučiť, či „ Podkopeme my ten Popocapepetl alebo nepodkopeme my ten Popocapepetl, alebo či sa rozprostovlasatila dcéra kráľa Nabuchodonozora, alebo sa nerozprostovlasila dcéra kráľa Nabuchodonozora“.
Po ťažkých jazykolamoch nasledovala posledná fáza konkurzu. Predstúpiť pred porotu, ktorá pozostávala zo Zdenky Studenkovej, Milana Kňažka a Fredyho Aisyho. Krátke vystúpenie malo zaujať a zároveň nemalo presiahnuť dve minúty. Čo dokážu urobiť ľudia kvôli miliónu? Hocičo. Hltať meče, či spolu so zábranou zhodiť aj šaty. Veď koniec koncov, je to vecou vkusu, čím chce a dokáže človek zaujať. Podstata nebola len byť originálna, ale najmä byť sama sebou. Zdenka bola prísna, ale neodosobnená, Fredy sa priblblo usmieval na každú, veď nakoniec ako vždy. Zato pán riaditeľ, júj, ten dodával svojím šarmom, iskrou a dôvtipom celému priebehu akúsi ľahkosť. Nevadí, že mu oči občas skĺzli na naše kolienka, veď predsa meral hĺbku duše. Po vyhlásení výsledkov som sa aj ja zaradila k prevažnej väčšine, teda k tej neúspešnej. Viete si predstaviť, že by miliónové dievča bolo z Oravskej Lesnej? Ja už nie.
Veď už len výrok „ pochádzam z Oravy“ nebol Zdenke po vôli. Takže z Bystrice som sa vracala s ovisnutým nosom, ale o skúsenosť bohatšia, že som aspoň na chvíľočku okúsila svet šoubiznisu, kamier a fotoaparátov. A keď som o týždeň sledovala zostrih v televízii, pochopila som, že sa vysielajú len extrémne dobré alebo výrazne podpriemerné kandidátky. Teda čím väčšia neohrabanosť, kratšia sukňa, či mdlejší úsudok, tým vďačnejší materiál pre diváka. Veď šedý priemer predsa nikoho nezaujíma!
Ale veľmi milo mi dnes padol úprimný výrok môjho synovca pri ukladaní hromady dreva: „Prečo ukladáš drevo, keď si dievča za milión?“
Autor: Veronika Tisoňová
