K neodmysliteľným účastníkom Hviezdoslavových Kubínov patrí aj „dvorný“ fotograf tejto kultúrnej udalosti Filip Lašut z Martina.
Odkedy toto podujatie fotografujete?
„Prvý raz som tu bol v roku 1968 na jeseň, keď som začal robiť ako fotograf v Matici slovenskej v Martine.“
Odvtedy tu chodíte pravidelne?
„Zo začiatku boli asi dve prestávky, ale od roku 1974 som tu každý rok. Nebohý pedagóg Peter Škrabák mi vtedy vravel: Filipko, robte. No a tak som tu chodil a chodím dodnes.“
Ešte stále ako zamestnanec Matice?
„Nie, už 12 rokov pracujem samostatne, ale aj keď som sa osamostatnil, stále ostávam verný tejto tradícii.“
Pozývajú vás organizátori, alebo prichádzate sám?
„Nepozývajú, oni automaticky vedia, že prídem – ja som tu už ako rekvizita. Dostal som inventárne číslo a berú to ako samozrejmosť, že pokým žijem, budem tu chodiť.“
Koľko fotiek urobíte z jedného Kubína?
„Ako kedy. Boli chudobnejšie i bohatšie ročníky, ale priemerne sa to pohybuje okolo 15 až 20 filmov, čo je asi do 200 záberov. Všetky ročníky sú, alebo budú, archivované vo Hviezdoslavovom múzeu.“
Čo sa vám tu fotí najťažšie?
„To je ťažko povedať. Fotografovanie recitátorov, divadiel poézie a vôbec divadla je pre fotografa dosť tvrdý oriešok. Ani jedno z predstavení nikdy predtým nevidím a neviem, aká scéna v ňom nasleduje. Ale mám určitú intuíciu a dokážem dopredu odhadnúť, čo sa bude diať. Vždy urobím viac záberov, aby som si potom mohol vybrať. Lebo to, čo sa minie na javisku, už sa späť nevráti. Čo ma trápi, je to, že sa ide stále do väčšej tmy. Režiséri využívajú v predstaveniach čoraz menej svetla.“
A vy fotíte, ako som si všimol, bez blesku...
„Áno, pretože blesk mi anuluje atmosféru. A potom – blesk ruší, hercov i divákov.“
Autor: rj