Článok pokračuje pod video reklamou
itašom sme sa stretli a porozprávali sa aj o tom, ako sa s Jozefom Burošom spoznali.
„ S Jožkom sme vyrastali v jednej dedine - v Žaškove. Odmalička sme boli kamaráti. Väčšinu voľného času sme trávili spoločne. Jozef navštevoval školu pre zrakovo postihnutých v Levoči, no nebol od malička nevidomý. Zrak stratil až v štrnástich“, rozhovoril sa na úvod Milan Kitaš. Jozef Búroš prakticky nevedel lyžovať a o cyklistike len sníval. Prvý bicykel, ktorý obidvaja zostavili, dali pozvárať z dvoch. Spomína na to M. Kitaš. „ Na tom bicykli sme jazdili často, no lámali sa nám kolesá. Pracovali sme však na tom, aby sme mali lepší bicykel. Ten sme dali postaviť starému pánovi Škvarkovi. Bol to omnoho lepší bicykel ako ten predchádzajúci.“ Náročnosť cyklistiky sa každým rokom zvyšuje. Aj posledné preteky tomu nasvedčujú. Kým v minulosti vyhrávali, alebo sa umiestňovali medzi trojicou najlepších, tentoraz nepatrili medzi najrýchlejších. S vekom (Milan Kitaš má 48 rokov a Jozef Búroš 52 rokov, pozn. red.) sa stráca rýchlosť. Ako s úsmevom povedal M. Kitaš „na dobré výsledky a výkony sme už starí.“ Možno o tom polemizovať. Veď Milan Kitaš za jeden rok na bicykli prejazdí 6 000 kilometrov a Jozef Búroš presnú polovicu.
Obidvaja sa ženili takmer v tom istom období. Postupne sa presťahovali do Dolného Kubína. Naďalej tak udržovali kontakt. Počas leta sa venovali hlavne behu. Začiatky behov a lyžovania boli zaujímavé. Prvé spoločné behy absolvovali obidvaja zviazaní akýmsi špagátom o ruku. „Keď sme začali behávať na podujatiach v Tvrdošíne a Námestove a ľudia nás videli, že sme zviazaní, začali sa nám posmievať. Nevedeli však, že Jožko je nevidomý. Nakoniec sme sa však pomerne dobre zohrali a špagát sme odložili. Bežali sme ramenami vedľa seba a týmto spôsobom sme sa kontrovali“, oboznámil nás so zákutiami spoločného behu Jožkov športový partner. Okrem spomínaných behov absolvovali aj Žaškovský minimaratón, či ďalšie podujatia na celom Slovensku. V zimnom období prišlo na rad bežecké lyžovanie. Zo začiatku to vyzeralo podobne ako pri behu.
Špagátik bol vždy naporúdzi. Neskôr však prišli na rad vysielačky. Nakoniec, tak ako pri behu, sa obidvaja tak dobre zohrali, že už nebolo treba ani vysielačky. Vždy sa dohodli ústne. Behov na lyžiach absolvovali viacero. Na pretekoch v Oraviciach museli tzv. traséri ako Milan Kitaš, sami vydupať trať, aby sa preteky mohli vôbec uskutočniť. Podľa slov M. Kitaša, „preteky v Oraviciach boli veľmi dobré, škoda že sa už nekonajú. Bolo by zaujímavé obnoviť toto podujatie. Stopa už začala byť známa a obľúbená aj medzi ďalšími pretekármi zo Slovenska. Žiaľ, momentálne to nefunguje, z čoho som smutný aj ja. Ak by sa našiel nejaký sponzor, chuť obnoviť tradíciu by bola.“
Tento rok, koncom zimy sa v Dolnom Kubíne podarilo zorganizovať jeden lyžiarsko - turistický prechod. Jozef Búroš to pomenoval vcelku zábavne - Trnkobranie. Aj keď v tom čase nie je po trnkách ani pamiatky. Trať bola dlhá 12 a 24 kilometrov a išla piatimi chotármi – zo Srňacieho popri Oravskej Porube, Žaškove, Jasenovej smerom na Komjatnú. Už dlhšie mali obidvaja niečo podobné na mysli a spolu s ďalšími ochotnými kamarátmi aj niečo také zorganizovali. „Verím, že v budúcnosti sa zaktivizujú aj ďalší, hlavne mladší športovci zo spomínaných dedín a mohol by to byť akýsi Prechod priateľstva. Chcem sa poďakovať aj primátorovi mesta, ktorý sa podujal zastrešiť celý prechod“ dodal M. Kitaš.
Spoločné hodiny strávené pri športe by mali byť o porozumení a vzájomnej dohode. Aj u tejto dvojice však prišlo k akejsi ponorkovej chorobe. „Jedného času som bol s Jožkom pohnevaný. Bolo to po olympiáde. Trénoval som ho od samého začiatku a keď prišlo niečo lepšie ako je olympiáda (v Atlante v r. 1996 - pozn. red.), zostal som bokom. Nemal som to šťastie dostať sa tam. Okúsiť olympiádu bol jeho vytúžený sen. Nikdy nepočítal, že sa dopracuje na olympiádu. Všetky prieky som mu však odpustil. Trošku som ho “zjazdil“, lebo tiež mi to nebolo jedno.“
Akýkoľvek šport nie je len o radosti a víťazstvách, ale aj o zraneniach. Jedno také sa Milanovi a Jozefovi prihodilo začiatkom augusta. Ako hovorí Milan, „ nie je nič horšie ako nehoda na pretekoch. Bol to cyklistický pretek na 65 kilometrov. V sobotu sa jazdila časovka, v nedeľu boli klasické preteky. Inkriminovaný kopec bolo niečo podobné ako Príslop. Dolu kopcom prišla tretia zákruta. Pred sebou sme mali ďalších Oravcov – Štefana Michaligu z Brezy, ktorý išiel spolu so svojou dcérou. Chceli sme ich predbehnúť. Veď to každý pozná. Cítili sme sa rýchlejší. Už v stúpaní sme sa navzájom párkrát predbehli. Dolu sme šľapali naplno. V sedemdesiatkilometrovej rýchlosti sme sa dostali na krajnicu a už nebolo kedy rozmýšľať. V duchu sa mi premietlo, aby sa Jozefovi nič nestalo. Nepočítal som však s tým, že Jozef celou svojou váhou narazí na môj chrbát. Piaty stavec som mal polámaný a ešte aj zdeformovanú chrbticu. V tom okamihu som sa začal dusiť a nedalo sa mi poriadne nadýchnuť. Jozef začal kričať o pomoc a nadával na sanitku, ktorá nás predbehla dva kilometre pred nehodou. V tom okamihu som si uvedomil, ako je dobré mať kamaráta.“
Milan Kitaš na záver nášho rozprávania trošku apeloval aj na sponzorov. „Bolo by dobré, ak by sa našiel niekto, kto by nám prispel na našu činnosť. Verím tomu, že by sme sa mu odmenili tým najsprávnejším spôsobom – reprezentovaním nielen Oravy, ale aj firmy,“ uzavrel Milan Kitaš.
