eňme na časy, keď sa Slovák dostal do Poľska len na „zaproszenie“... A tak doteraz nevieme o mnohých zaujímavostiach Čiernej Oravy, hoci je od nás vzdialená len niekoľko kilometrov.
Horské nebo. Tak by sa dal preložiť názov zariadenia, stojaceho tesne na úpätí Babej hory „z druhej strany.“ Jeho obyvatelia ho však radšej nazývajú Horským prístavom. Stojí niekoľko kilometrov od Veľkej Lipnice, v lokalite Privarovka. Krásnu a rozľahlú drevenú chatu kedysi dal postaviť istý poľský šľachtický rod v roku 1928 ako miesto pre celoročný oddych. Počas rušných vojnových rokov a krátko po vojne, keď Poľsko sústredilo na slovensko-poľskú hranicu vojsko, slúžila chata ako vojenská, neskôr veľmi dlho ako turistická ubytovňa. S pádom komunistickej vlády horskú chatu reštituovala niekdajšia poľská kňažná a darovala ju lýceu v Poznani. Začiatky Horského prístavu siahajú do roku 1992, kedy v detskej nemocnici v Zabrzi (Sliezsko) pracovala dobrovoľníčka Sofia Livingstone, priateľka preinceznej Sarah Fergussonovej, známej Fergie.
Keď ju tu princezná navštívila a videla utrpenie detí s onkologickými diagnózami, rozhodla sa pomôcť. Obe Angličanky sa vrátili domov a dali sa do práce – výsledkom je nadácia Children in crisis. „Druhým krokom bolo nájsť lokalitu, ktorá by vyhovovala všetkým požiadavkám,“ dozvedáme sa od vychovávateľky Kataríny Žurekovej. „Musela byť v zdravom horskom prostredí, na čo najmenej frekventovanom mieste a zároveň ľahko dostupná. Spomedzi množstva zariadení v celom Poľsku padla voľba dobrodincov práve na Privarovku.“
Prvý turnus detí s leukémiou a inými krvnými či onkologickými ochoreniami prišiel do Privarovky v júli 1994. Odvtedy sa tu vystriedalo viac ako 5000 detí. Počas našej návštevy naberali v Horskom prístave sily na boj so zákernou chorobou deti z 214. turnusu.
Zariadenie vedie riaditeľka Tamara Gryszel – Fieldsend, nechýba tu lekár a ošetrovateľka, dvaja mladí vychovávatelia a niekoľkí dobrovoľníci. Občas prichádzajú vypomôcť aj rádové sestry sv. Alberta, tzv. albertínky. Ako sme mohli vidieť na stovkách fotografií v kronikách, všetci spolu sa dokážu ohromne baviť. Deti vo veku od 6 do 18 rokov pod Babou horou výlučne oddychujú a rehabilitujú. Ako hovorí Katarína, dosť starostí majú s tým, aby sa vysporiadali so zdravotnými ťažkosťami. Ako dobrovoľníci sa pri nich striedajú hlavne mladí ľudia z Anglicka. Sme prekvapení ako Angličania s deťmi komunikujú... „Tak vidíte, predsa sa tu deti učia,“ usmieva sa Katarína. „Rozprávajú sa po anglicky. Staršie deti už trochu po anglicky vedia zo školy, najmladšie sa počas dvojtýždňového pobytu naučia neuveriteľne veľa. Všetko je to však spontánne a nenútené.
A deti pri tom zažijú veľa veselého.“ Okrem pacientov z oblastí sliezskych baní a krakovskej priemyselnej zóny prichádzajú občas do Horského prístavu aj deti zo sociálne slabších rodín, raz dokonca choré deti z Bieloruska, ale to boli jediní klienti zo zahraničia. „Deti sem prichádzajú na základe výberu lekárov z nemocníc, s ktorými spolupracujeme, zatiaľ sú to len poľské nemocnice. Niektoré k nám prichádzajú opakovane, po 18-ke to však už nie, už nepatria medzi deti. Ale pozrite sa na Martina,“ ukazuje Katarína na dobrovoľníka, ktorý má na hlave bez vlasov nasadenú šiltovku a na tvári úsmev. Práve je obkľúčený hlúčikom menších chlapcov, každý sa dožaduje jeho pozornosti. „Chodí k nám od začiatku, s chorobou bojuje už celé roky. A keď už nemohol prísť ako pacient, vyriešil to tak, že prišiel ako dobrovoľník.
“ Ako sme sa dozvedeli, nadácia princeznej z Yorku neprispieva na prevádzku zariadenia iba symbolicky, financuje ju do posledného groša. Rodičia detí, ba ani poľské zdravotníctvo za ich pobyt pod Babou horou nezaplatia ani zlotý.
Deti z Horského prístavu chodia najčastejšie na výlety do okolitých mestečiek a spoznávajú pamätihodnosti kraja. „Rady by sme išli aj na Slovensko, no príliš nevieme, čo pozoruhodné za hranicou vlastne je...“ A tak sme ich pozvali – na rozprávkový Oravský hrad, do Roháčov, do skanzenu na Brestovej, či len tak sa povoziť loďou po Oravskej priehrade. Spoznať aj slovenskú Oravu...
