ba negatívne kýval hlavou. Na moju oveľa skromnejšiu ponuku zase kývali oni. Zrazu prišlo nečakané prekvapenie. Prehovorili medzi sebou po maďarsky – a bolo to! Krásne sme sa porozprávali.
Boli to emigranti, ktorí po krvavom potlačení maďarskej revolúcie v roku 1956 ušli do Rakúska a odtiaľ do Kanady. Doteraz tam šťastne žijú, cestujú po celom svete, ale materčinu si ponechali a pestujú ako domácu reč. Na Slovensku boli prvýkrát a nestačili sa čudovať. Naša vlasť im v mnohom pripomínala Kanadu, ale...
Za nič na svete nedokázali pochopiť, prečo je u nás všade taká špina a neporiadok. Prečo ľudia všetko nepotrebné odhadzujú po uliciach, verejných priestranstvách, ale aj v prírode. Vraj nikde v žiadnom štáte – a prešli ich neúrekom – nevideli, aby z idúceho auta ľudia vyhadzovali ohorky z cigariet, obaly z potravín, cukroviniek a dokonca aj fľaše z nápojov. Z toho boli celkom zdesení. Aj keď som sa snažil, nedokázal som im odpovedať na dve otázky: prečo sú, údajne, na Slovensku počas dňa zamknuté kostoly a prečo je v Dolnom Kubíne pred nemocnicou taký nepredstaviteľný neporiadok. Čudovali sa, ako môže existovať len pár metrov pred vchodom do nemocnice, kde chodí denne do práce niekoľko desiatok lekárov, bufet, ktorý by pre hrubé hygienické nedostatky nemohol byť otvorený ani len minútu v tom najzaostalejšom kúte čiernej Afriky. Bol som rád, že nie som odborník na cirkevné otázky a ešte viac, že našťastie nebývam v Dolnom Kubíne.
Na druhej strane si užasnutí overovali, či je pravda, že na Slovensku je až dvadsaťpercentná nezamestnanosť. Nechápali totiž, ako je možné, že Slováci napriek tomu vo veľkom budujú nákladné, krásne domy a penzióny. Vraj krajšie a elegantnejšie, ako sú v Kanade. Obdivovali náš vidiek, ktorý má – podľa ich názoru – nenapodobniteľné čaro. Nevedeli si vynachváliť senzačné termálne kúpaliská v Poprade, Bešeňovej a zvlášť aquapark Tatralandia pri Liptovskom Mikuláši. Úžasne im chutil náš chlieb. Slovensko si vraj budú navždy spájať s jeho bezvadnou, podmanivou chuťou.
Slovákov charakterizovali ako dobromyseľných, veľmi milých, srdečných ľudí. Nechápali však, prečo sú väčšinou namosúrení a zle naladení. Prekážalo im to hlavne u personálu reštaurácií a obchodov. Dačo som im vysvetlil, dačo menej príjemné som z hrdosti k domovine radšej zamlčal.
Napriek všetkému ma to nečakané, náhodné stretnutie potešilo, upokojilo a povzbudilo tak, že som si dojmy z neho nedokázal nechať len pre seba. Netušil som totiž, že nás cudzinci napriek kritike niektorých našich nerestí vidia predsa len v pozitívnom svetle. Povzbudzuje to k tomu, aby sme sa z toho mindráku, z tej zdedenej, ponižujúcej pózy hlboko predkloneného, stáročia ponižovaného, gniaveného národa konečne oslobodili. Aby sme sa vztýčili a rázne dali svetu o sebe signál, že pod Tatrami žijú suverénni, pracovití, hrdí Slováci.
Autor: Lorant Voško, Ružomberok