To pripomína nie pytliactvo, ale organizovaný zločin. Výstrely z guľovnice padali v utorok v noci v poľovnom revíri Lesov SR, OZ Námestovo. Z jednej guľovnice sa strieľalo dokonca aj na štvoricu lesníkov a policajtov, ktorí tu striehli na pytliakov.
Riaditeľ lesného závodu Ing. Jozef Herud dostal pár dní predtým echo o vyčíňaní pytliakov na Príslope. Aby sa naozaj nikto nedozvedel, čo chystá, ochranné služby v revíri poprehadzoval tak, aby do poslednej chvíle nikto nevedel, kto kde bude slúžiť. Ani lesníci, ani policajti. Ak by to vedel čo len jeden človek navyše, mohli by sa to ľahko dozvedieť aj pytliaci. Ich prepojenia sú totiž priam neuveriteľné. Rampy na lesných cestách zostali sklopené a pozamykané.
Kľúče sa „stiahli“ na lesný závod. V utorok v noci dvaja lesníci – dozvedeli sa o tom až tesne pred akciou – zaujali pozíciu, z ktorej videli na všetky okolité lesné svahy na Príslope. Hodinu pred polnocou sa pomedzi stromy začalo mihať svetlo. Pytliak hľadal vysokú. Keď sa svetelný lúč ustálil, lesníci vedeli, že pytliak našiel, čo hľadal. Potvrdil to výstrel z guľovnice. Lesníci ihneď volali policajnú hliadku, museli jej však ísť oproti, aby trafila presne na miesto, kadiaľ viedla jediná pytliakova „úniková cesta.“ Svetlá auta v lese o polnoci však zrejme pytliakov upozornili, že čosi nie je v poriadku. Štvorica strážcov čakala na rázcestí. Všade ticho. Až kým sa cestou od Oravského Podzámku nepriblížilo auto. Hliadkujúca štvorica v tom najprv nevidela nič podozrivé – kým auto nenabralo vysokú rýchlosť a rútiac sa sotva tri metre od nich z okna auta zaznel výstrel.
Rana z guľovej zbrane mierila tesne ponad hlavy lesníkov a policajtov. Auto uniklo z miesta takou rýchlosťou, že poznávaciu značku auta si nikto z nich nestihol všimnúť. Rýchlo im však „došlo“, že išlo zrejme o manéver, ktorý ich mal odpútať z miesta postriežky. Preto namiesto prenasledovania strelca zostali čakať na pytliaka. Oplatilo sa – čiastočne. Dozvedeli sa aspoň, kto pravdepodobne strieľal. Zakrátko sa k hliadkujúcej štvorici priblížil terénny voz, pripravený na odvoz strelenej zveri – sklopené sedadlá a úložný priestor vystlaný igelitom. A za volantom – poľovník! Mimochodom, bez poľovníckeho lístka a v cudzom revíri! Vedľa poľovníka sedel aj jeden z jeho troch synov, ktorých už odmietli prijať do viacerých poľovných združení na Orave. V aute sa našli aj zbrane, ale tá, z ktorej sa strieľalo, chýbala. Policajti a lesnícka hliadka boli bezmocní, mužov museli pustiť. Tí zamierili k neďalekej ovčej farme s elektrickým oplotkom, ktorý je ich majetkom. Policajti zostali na stráži, lesníci išli po posilu. So stopovacím psom potom našli miesto, kde zver padla pod výstrelom, krv, ba aj stopu, ako niekto zver ťahal po tráve. Našli ešte aj sekeru, s ktorou si pytliak zhotovil provizórny posed. Keď ich však pes priviedol po stope až k hranici súkromného pozemku a elektrickému oplotku, vyrútili sa na chlapov dva vlčiaky. Aj keby ich nebolo, lesníci ani policajti ďalej nemohli. Bez súhlasu majiteľa by na pozemok mohli vstúpiť iba s „požehnaním“ sudcu.
„Pytliaci počítajú s tým, že so založenými rukami čakáme na transformáciu podniku a už nás nezaujíma, čo sa deje s majetkom štátnych lesov. To nie je pravda. Ochranné služby robíme aj ďalej. Ale ako viem, pytliaci sú schopní nielen zohnať si kľúče od rámp na lesných cestách, ale aj počkať na lesníkov, ktorí majú službu a sledovať ich. Kým vedia, kde sa nachádzajú, na inom mieste môžu ich kupmáni bez obáv ,pracovať´. To sa nám potvrdilo už niekoľkokrát,“ hovorí Jozef Herud. „Žiaľ, vyzerá to tak, že pytliaci sú vždy o krok vpredu. A naša nekompetentnosť konať, rovnako ako polície, im iba hrá do karát.“
Kým sme s členom hliadky, na ktorú sa strieľalo, hovorili o rušnej noci, polícia už vypočúvala ďalších dvoch pytliakov, ktorí počas ďalšej noci zo stredy na štvrtok reflektormi hľadali vysokú zver. Na Danici neďaleko Oravskej priehrady. A opäť bol jeden z nich poľovník z neďalekého Námestova „zakášajúci“ do cudzieho – trstenského – revíru.
