Článok pokračuje pod video reklamou
ustávajúce rokovania trvali dva roky. Počas nich však bola celá Orava administratívnou súčasťou prvej ČSR. Medzištátne vzťahy sa upokojili až po podpísaní mierovej zmluvy medzi Československom a Poľskom 28. júla 1920. V zmluve bolo pevne stanovené aj vytýčenie hranice na oravskom úseku. Istá časť Oravcov sa musela nedobrovoľne, bez plebiscitu, podrobiť pripojeniu svojich dedín k Poľsku.
Išlo o obyvateľov obcí Chyžné, Jablonka, Pekelník, Nižná Lipnica (teraz Wielka), Vyšná Lipnica (Mała), Nižná Zubrica (Dolna), Oravka, Povlk, Sŕnie (Podsarnie), Harkabúz (Harkabursz), Bukovina a Podsklie (Podszle). Nedoriešené zostali nároky na Suchú Horu, ale aj tatranskú Javorinu. Tie v rokoch 1923 a 1924 definitívne pripadli Československu. V októbri 1938 však Poliaci obsadili územie oboch dedín na celý rok, kým sa „poľská Orava“ nestala celá opäť súčasťou slovenského štátu - do roku 1945. Po oslobodení, zas bez toho, žeby sa ktokoľvek zaujímal o názor samotných obyvateľov, stali sa znovu poľskými občanmi. Nowotargský okres začal v obciach obnovovať poľskú administratívu a organizovať stanice občianskej milície.
Už takmer 60 rokov sa poľskí historici a publicisti prikláňajú k názoru, že Slováci z „poľského“ Spiša a Oravy emigrovali na Slovensko za lepším živobytím, a nie že utekali pred poľským terorom voči nim. Ako sa však dozvedáme z publikovaných materiálov JUDr. Mateja Andráša, ktorý sa tejto problematike venuje skutočne podrobne a obšírne, historické skutočnosti „nepustia.“ Do celého procesu sa totiž po vojne zapojil aj veľký nepriateľ fašistov Józef Kuraś – „Ogień“. Jeho dielom malo byť aj vyhnanie viac ako 6,5 tisíca Slovákov z Oravy a Spiša. Pri pokuse zakladať stanice milícií v slovenských obciach narazil na rázny odpor, Slováci poľských milicionárov z dedín vyhnali. Ogień to zrejme pokladal za osobnú prehru. Po tom, ako sa nepohodol ani s komunistami a mal byť zatknutý, ušiel do lesov a začal so skupinou Blýskavica viesť „partizánsky boj“ proti ľudovej vláde – proti komunistom, židom, Slovákom, ale aj proti niektorým Poliakom. Raboval, vypaľoval, šikanoval, vyháňal, ba dal odvliecť a zavraždiť aj niekoľkých otcov rodín (Ščurek, Lapšanský, Krak, Chalupka), sústredil sa hlavne na Slovákov na Spiši, ale neobišiel ani tých na Orave. V archívoch sa doteraz zachovali niektoré rozsudky, ktoré doručovali jeho poslovia – nájdeme na nich dokonca aj pečiatku oddielu s neodmysliteľnou poľskou orlicou. Rozsudky mali strestať údajných slovenských nacionalistov za antipoľskú činnosť. V nich sa vyhrážal smrťou, ktorú mali vykonať oddiely rýchleho nasadenia v prípade, že adresát okamžite neopustí poľské územie.
Dva roky Ogień takto nekontrolovane „bačoval“ v slovenských obciach. Jeho banda „úradovala“ často v uniformách poľskej armády. Vo februári 1947 bola banda zlikvidovaná a Ogień sa pokúsil o samovraždu. V nemocnici v Novom Targu napokon aj zomrel.
Dva roky sa – podľa historických prameňov - Slováci v oravských obciach bránili voči pripojeniu obcí k Poľsku. Ich odpor ešte posilňovala činnosť štátnej správy, bezpečnostných orgánov i cirkevných hodnostárov. Z Poľska boli vypovedaní slovenskí učitelia i kňazi. V diele historika Juliana Kvieka sa spomína napríklad ťažké leto 1945, ktoré prežili Slováci na „poľskej“ Orave. V júli 1945 bolo už jasné, že československo-poľské rokovania o územnom usporiadaní sa skončili fiaskom. Na príkaz novotargského starostu K. Chlipalu odišiel 2. júla 1945 80-členný oddiel poľskej milície na Oravu s poslaním odzbrojiť stanice občianskej milície. Najprv obsadili Podvlk. Berúc so sebou rukojemníka, slovenského kňaza z Podvlku, zamierili na Oravku.
Po odzbrojení tunajšej stráže sa pobrali do Jablonky, kde došlo ku krátkemu ozbrojenému stretu. Štyria slovenskí milicionári boli uväznení. Spolu s kňazom ich Poliaci prepustili až po intervencii sovietskej pohraničnej stráže. Poriadok v obciach malo udržať 30 ozbrojených poľských milicionárov, ktorí zostali na stanici v Podvlku. Slováci však hneď po odchode veľkého oddielu zaútočili sa poľskú stanicu. Ozbrojení. Hovorí o tom aj hlásenie Komendy Powiatovej MO w Nowym Targu z 3. júla 1945. Poliaci prvý útok odrazili, z Nového Targu im dokonca prišla posila. O tretej hodine ráno 4. júla Oravci opäť zaútočili, proti milicionárom sa pustilo do boja asi 300 chlapov. Poliaci zorganizovali obranu v budove stanice a na kostolnej veži. Keď sa im minula munícia, približne o pol jednej popoludní, milicionári sa vzdali. Miestni obyvatelia ich vyzliekli, povyzúvali a zmlátili. O veľkom rozhorčení Oravcov hovorí aj fakt, že v boji bol smrteľne zranený veliteľ poľských milicionárov Wrona a dvaja jeho muži. Zajatých a zbitých milicionárov vyslobodili až sovietski dôstojníci v Malej Lipnici. Na nepokojnú poľskú Oravu vstúpilo poľské vojsko. Stalo sa tak 14. augusta 1945. Od obyvateľov vojaci „schytali“ nejeden nepriateľský výkrik, ale aj niekoľko kameňov.
Ťažké časy však poľskí Slováci prežívali ešte 1,5 roka, kým poľská moc neurobila poriadok s bandou “Ognia.“ Ako sa dozvedáme od pamätníkov, ani potom nebolo ľahko, pretože pre rodákov na Slovensku už boli Poliakmi a naopak, pre Poliakov stále Slovákmi. Až desaťročia spoločného života obrúsili hrany starých krívd a Slováci s Poliakmi si nažívajú v pohode. Nezabúdajú si však neustále pripomínať svoju národnú identitu a bohatú činnosť až doteraz vyvíja Spolok Slovákov v Poľsku.
