emoárových kníh Zelená krv, Kade-tade po Halinde, Na brehu priezračnej rieky a Sloboda nie je špás si však iste všimol, že korene Urbanovej rodiny vyrastajú v oravskej obci Breza a že pôvodné meno spisovateľovho otca bolo Urbaník.
Aké sú teda genealogické súvislosti a brezanské korene Mila Urbana? V spomienkovej knihe Zelená krv (1970) M. Urban píše: „Podľa otca narodil sa ako Urbaník, pri krste mu dali meno Pavol, ale krstná mať či babica to akosi zbabrali a z Lokce – kam jeho rodisko Breza ešte patrilo – priniesli síce Pavla, no už nie Urbaníka, lež Urbana. Vtedy však... Ktože sa v Breze o také taľafatky staral!“ (s. 15). V matrike lokčianskej fary nachádzame zápis, že spisovateľov otec Pavol Urbaník sa narodil v Breze 28. 6. 1859 a jeho rodičmi boli Juraj Urbaník a Mária Sitáriková. Meno Urbaník sa potom uvádza aj v matrike sobášených Oravského Podzámku 24. 11. 1885, keď si Pavol Urbaník vzal za manželku Máriu, rod. Gaburovú.
Avšak o dva roky neskôr, pri narodení ich prvého syna Pavla (28. 1. 1887) je meno otca v rodnej matrike Oravského Podzámku zapísané už ako „Paulus Urban“. Podobu priezviska URBAN používali potom už všetky ostatné deti z prvého i z druhého manželstva s Annou, rod. Lachovou, s ktorou sa Pavol Urban po náhlom úmrtí prvej manželky zosobášil 28. 1.1901. Z tejto rodiny pochádza spisovateľ Milo Urban. Príčiny zmeny priezviska Urbaníka na Urbana sú dodnes malou záhadou, ako sa o tom zmieňuje aj spisovateľ, ktorému bolo priezvisko Urbaník údajne sympatickejšie, lebo vraj lepšie pristalo jeho „fazóne než ťarbavý, odmeraný Urban“.
Málo osvetlené zostávajú zväzky a kontakty spisovateľovho otca Pavla Urbaníka s rodnou Brezou, rodičmi a súrodencami. Milo Urban v Zelenej krvi spomína sesternicu Marku a bratanca Jozefa Nodžákovcov z Brezy, ktorí ako siroty po otcovej smrti žili istý čas u Urbanovcov v rabčickej hájovni v Rovniach, odkiaľ odišli za prácou do Ameriky.
Na putovaní po oravských chodníkoch Mila Urbana teda vystupujú plasticky nielen jeho rodné Rabčice, ale aj vtedy neveľká dedina Breza, z ktorej pochádzal jeho otec, pôsobiaci potom ako kočiš panstva v Oravskom Podzámku, neskôr horár v Zázrivej a napokon od roku 1902 horár v rabčických Rovniach. V putovaní Mila Urbana k týmto lokalitám neskôr pribúda mestečko Trstená, kde vychodil nižšie gymnaziálne triedy vo vojnových rokoch 1915 – 19. Po nedokončených štúdiách na gymnáziu v Ružomberku a na lesníckej škole v Banskej Štiavnici už ako novinár a spisovateľ sa častejšie vracia na rodnú Oravu do Bobrova, kde žila jeho matka s rodičmi a kde dokončil mimoriadne úspešný román Živý bič (1927). Neskôr sporadicky pobýval u rodiny v Oravskej Lesnej (vtedy zvanej Erdútka) a v Oravskom Podzámku, v ktorom stretol životnú lásku Žofiu, rod. Paňákovú, s ktorou sa zosobášil presne na výročie svojich narodenín 24. 8. 1935.
Možno teda povedať, že v osobnostnom ustrojení, citovom a vedomostnom poznaní Mila Urbana bola hlboko zakódovaná celá Orava, rázovité typy a charaktery prostých ľudí zo zapadnutých kútov dedinského a horárskeho kraja, ba aj z mestského prostredia, ale najmä majestátna a čarokrásna hornooravská príroda od rozložitej Babej hory po dolnooravský vypínavý Choč. To všetko sa odráža už v jeho knižnom debute Jašek Kutliak spod Bučinky (1922), v novele Za vyšným mlynom (1926) i v ďalších novelách, ale najmä v mimoriadne úspešnom románe Živý bič (1927). Hlboký vzťah a lásku k rodnej Orave, k svojej rodine, k prírode a k oravskému ľudu M. Urban veľmi pôsobivo zachytil napokon v spomínaných memoárových knihách, v publicistike i v korešpondencii s priateľmi. Tento vzťah si zachoval v medzivojnovom období redaktorského pôsobenia v Bratislave i v nepriaznivých časoch po druhej svetovej vojne, keď žil v zaznávaní v Chorvátskom Grobe a napokon v Bratislave, kde sa zavŕšila jeho životná púť pred 22 rokmi 10. 3. 1982. Tento fenomém genia loci ostáva dodnes trvalým odkazom spisovateľa súčasným generáciám.
Autor: Augustín Maťovčík
