eho formátu.
V jeho rozsiahlej novele Najsmutnejšia oravská balada, ktorá vyšla v roku 1988, sa dá zreteľne postrehnúť, čo si odniesol v spomienkach a zážitkoch z rodného regiónu a aký je jeho vzťah k Orave. Toto dielo určite stojí za to, aby mu bola venovaná oneskorená recenzia.
Komplikovane štruktúrovaný dej sa odohráva v rozmedzí skoro dvesto rokov – od čias napoleonských vojen v Európe až po 80. roky 20. storočia. Jeho protagonisti sú príslušníci rodu Brechárovcov, ktorí sa usadili v Hubove (tak nazýva Johanides v novele Dolný Kubín). Sú to zarytí Oravci, hoci sú prišelcami, dokonca saskými prisťahovalcami s pôvodným priezviskom Brecher. Najvýznamnejšie postavenie z celej dynastie dosiahol Ján Brechár, ktorý bol v 50. rokoch všemocným okresným a potom krajským papalášom, hoci pred vojnou bol veľkopodnikateľom. Dopomohol mu k tomu prudký prerod, ktorý sa uňho začal v SNP. Žil rozporuplne, zomrel tajomne. Veď nad ich rodom visela kliatba. Klbko zložitých rodinných udalostí a zamotaných vzťahov ako rozprávač rozmotáva jeho nemanželský syn Poldo.
Čítanie knihy je dosť namáhavé a pravdu povediac vyžaduje si značnú trpezlivosť. Dej plynie v rôznych časových úrovniach a mohutnie nekonečným počtom vedľajších súvzťažných bizarných príbehov s množstvom postavičiek. Prehryzenie sa cez prvú tretinu knihy stojí za vynaloženú námahu. Čitateľa naplno pohltí mysticizmus, strašidelná záhadnosť a kriminálny rámec Johanidesovho textu a dá mu možnosť vychutnať autorovo majstrovstvo, ktoré pripomína Márquezov magický realizmus.
A toto všetko sa odohráva na dolnej Orave, konkrétne v Dolnom Kubíne a okolitých obciach. Keby si všetky epizódy Johanides vymyslel – klobúk dole pred jeho fantáziou. Pravdepodobne sa však opiera o niektoré reálne udalosti, ktoré umne spája do brilantného logicky skĺbeného deja, a to tiež iba potvrdzuje jeho renomé literárneho majstra.
V novele Johanides pravdepodobne otvorene vyjadril svoj vzťah k rodnému mestu a regiónu. K Oravcom je veľmi kritický. Na jednej strane uznáva ich duchovnosť, tvrdosť a pracovitosť, no na druhej strane hovorí o ich zadubenosti, poverčivosti, poddajnosti voči veľkým a nesmiernej závistlivosti. Na strane 152 doslova píše: „Potom sa vôbec netreba čudovať, ak nejaká predsedova sestra pred dvadsiatimi rokmi, v šesťdesiatomšiestom, čarovala svojmu bratovi v kancelárii emenvé, práve tak, ako sa netreba čudovať, že sa na Orave narodilo najviac ľudí slova. V Oravcoch nájdeš veľa svetla, ale aj veľa tmy.“ Jeho sarkazmus voči krajanom vyjadruje aj myšlienka: „Orava – šesťdesiattisíc básnikov, len o tom nevedia – aké šťastie!“ Aj keď to myslel ironicky, nechtiac vyslovil pravdu. Orava má naozaj množstvo väčších, či menších majstrov slova. Veď nakoniec aj on je jedným z nich.
