Článok pokračuje pod video reklamou
a zanechal po sebe obrovskú stopu v podobe nádherných spomienok so skvelými ľuďmi, na ktorých nechcem nikdy zabudnúť. Jednoducho, putovný tábor vo mne každoročne zanecháva úžasný pocit, o ktorom sa nedá rozprávať a ktorý sa nedá ani popísať. Človek, ktorý bol aspoň raz v takomto tábore, určite vie, o čom hovorím.
Tento rok – od 8. do 16. júla – som bola v tábore už po tretí raz. Tentoraz v Zázrivej – Havranej. Cesta do Zázrivej sa mi zdala byť príšerne dlhá. Nemohla som sa dočkať, kedy konečne vybalím spacák, porozprávam sa so starými táborníkmi, ktorých „puťák“ chytil rovnako ako mňa. Tešila som sa, že spoznám nové decká, ktoré sa rozhodli na týždeň vypadnúť z domu a vyraziť do hôr. Po takmer troch hodinách cesty sme konečne dorazili na miesto. Kdesi v diaľke som zazrela známe tváre vedúcich i starých kamarátov. Moje prázdniny sa mohli znova naplno rozbehnúť.
Aj tento rok na nás čakala dvojdňová túra, na ktorú som sa veľmi tešila. Škoda len, že počasie s nami nebolo akosi zadobre. Z tábora sme vyrazili niečo po ôsmej ráno. Kadiaľ sme presne išli, to neviem, ale pri Malom Rozsutci sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá, pod vedením Mira Šurina a Mira Knapa, pokračovala v plánovanej ceste (ach, šialenci). Druhá skupina – tá moja – na čele s Jojom Juríkom sa rozhodla vrátiť do tábora. Ešte predtým sme sa však všetci piati vyškriabali na Malý Rozsutec. Z jeho vrcholu bol nádherný pohľad na krajinu a všetko dookola sme mali ako na dlani. A práve na vrchole nás chytil dážď a mne sa prvýkrát naskytla príležitosť „byť v oblaku“.
Cesta nadol po tých klzkých skalách nebola ani trochu jednoduchá. A keďže ani dážď akosi neustupoval, vydali sme sa nadol. Na rozbahnenom lesnom chodníku sme zažili aj niekoľko menších pádov. Premočení, zablatení, ale živí – aj keď s drobnými škrabancami – sme dorazili do Jojovho domu. Jeho mamina nám oprala špinavé oblečenie a pripravila teplú večeru. A keďže oblečenie nestihlo vyschnúť, ostali sme spať u Joja. Hneď na druhý deň ráno sme sa však rýchlo „spakovali“ a pobrali sme sa do tábora, kde nás už dávno čakala prvá skupina z dvojdňovky.
Na spiatočnej ceste domov som mala plnú hlavu otázok. Bude budúci rok ešte tábor? A ak nie, čo budem robiť cez prázdniny? V rukách som držala malú knižku aforizmov a zrak mi padol ne výrok od F. Schillera: „Čoho sme sa nevzdali, to sme nikdy nestratili.“ Až po týchto slovách som si uvedomila, že putovný tábor žije dovtedy, kým žije v myšlienkach ľudí, ktorí k nemu neodmysliteľne patria. Tábor mi nedal len pekné zážitky, o ktorých by som mohla donekonečna rozprávať. Stretla som tu ľudí, ktorí sú síce rozdielni, ale majú spoločnú vlastnosť – dokážu sa rovnako nadchnúť pre hory, vodu, čerstvý vzduch a večne mladú prírodu. „Puťák“ zostane navždy v srdciach ľudí, ktorí ho každoročne organizujú. A predovšetkým my, deti, priami účastníci tábora, mu zostaneme navždy verní.
