Štvrtok, 29. október, 2020 | Meniny má KláraKrížovkyKrížovky

V Iraku prežil peklo! Späť by sa už nevrátil

Mínometná paľba, raketomety, vybuchujúce granáty, nástražné systémy, ale aj 55 stupňov v tieni, len teplá voda, každú minútu v strehu, bez oddychu a... bez rodiny. Toto všetko a ešte oveľa viac prežili dvanásť či šesť mesiacov v Iraku aj naši, slovenskí v

ojaci, medzi ktorými nechýbalo aj niekoľko Oravcov. Spomedzi oravských hrdinov sme si vybrali jedného – 31-ročného Miroslava Staníka z Dolného Kubína.

Zo šoféra vojak-míner
Manžel a otec, ktorý je už piaty rok profesionálnym vojakom Jednotky rýchleho nasadenia – Ľahšej pešej brigády v Topoľčanoch, dislokovanej v Martine, má za sebou už druhú misiu. Tú prvú absolvoval v Kosove, z druhej sa len pred necelými tromi týždňami vrátil. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho. Ale Miroslav nebol vždy vojakom. Vyše šesť rokov jazdil na kamióne po svete, ale ako sám hovorí, „nebavilo ma neustále čakanie na hraniciach po nociach, stále som bol preč z domu, bez rodiny,“ spomína Miroslav, ktorý mal v čase „osudného“ rozhodnutia kamaráta v martinskom prápore. „Rozprávali sme sa o jeho práci a napokon som sa rozhodol, že to skúsim.“ Samozrejme, musela zasadnúť aj „rodinná rada“, ktorá zoradila vedľa seba pre a proti.
Na začiatok vojenskej kariéry sa rodine Staníkovcov spomína ľahko, veď je to už dávno. Dcérka Mirka mala vtedy dva roky a dnes už ako malá školáčka rozpráva spolužiačkam o ockovi-vojakovi, ktorý bojoval v Kosove aj v Iraku. Do oboch misií išiel dobrovoľne. Vraj aby si vyskúšal naostro všetko, čo sa naučil na cvičeniach.

Skryť Vypnúť reklamu

Odchádza s pocitom,
že sa možno nevráti
Pred odchodom na misiu absolvujú vojaci intenzívnu prípravu, kým nepríde deň D, deň odchodu na dlhých šesť mesiacov. Nie je to ako zbaliť sa a ísť na dovolenku či na týždňovku. Miroslav odchádza vždy s pocitom, že sa už nemusí vrátiť. „Odchod je strašne ťažký. Preto sa začínam baliť len deň pred odchodom. Keby som sa mal naň pripravovať celý týždeň, bolo by to ťažšie,“ tvrdí Miroslav a pripomína, že najhoršie to je vždy pre rodinu. Pani Mária si už zvykla (aj keď zvyknúť sa nedá nikdy) na manželovo povolanie. Ako však hovorí, bez jeho bezprostrednej povahy a s jeho humorom by ťažké odchody z domu určite nezvládli. „Dni pred odchodom na misiu mne aj dcérke spríjemňoval. Snažil sa, aby sme na to nemysleli,“ usmieva sa hrdá manželka.
Keď sa na Oravu usmievalo len zubaté slnko, Miroslav si v Iraku „vychutnával“ viac než tropické horúčavy – priemerná teplota sa o piatej popoludní pohybovala v tieni na hranici 55 stupňov Celzia. „Za deň sme vypili 10-15 litrov vody. Slasť nie je ani robiť v 20-kilovej veste. Cez obed sme mali prestávku na oddych, ale v miestnosti zakrytej plechom bolo tak 45 stupňov. Oddýchli sme si len s veľkými ťažkosťami a potom sme išli opäť pracovať.“ Napríklad aj zbierať muníciu, ktorá by človeku popálila ruky – taká bola horúca. Všetko sa to vraj dalo zvládnuť, keď vedel, že má po svojom boku dobrých kamarátov, na ktorých sa mohol spoľahnúť. „Moja vďaka patrí všetkým kolegom, najmä však Štefanovi Rybárovi z Dolného Kubína a Mariánovi Mindekovi z Vrútok. Viem, že keby sa niečo stalo, podržali by ma.“

Skryť Vypnúť reklamu

Irak sa s Kosovom
nedá ani porovnať
Práca mínera v Iraku nespočívala len v zbieraní munície, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Každý z vojakov nastavuje vlastný krk a pravý oddych nepocíti počas celej misie vari nikdy. Dá sa vôbec cítiť bezpečne v priestore, ktorý neustále ostreľujú nepriatelia? „Bezpečne sme sa cítili azda len preto, že chalani z čaty prieskumu, ochrany a obrany vždy dopredu preskúmali okruh, v ktorom sme mali robiť. Míner by mal totiž pracovať v priestore, ktorý je relatívne pokojný. Bezpečný však nie je nikdy,“ tvrdí s istotou Miroslav a pripomína, že k práci mínera musí človek získať vzťah. „Spočiatku si neuvedomujete riziko, ale už pri prvých odpaloch zistíte, čo mína dokáže. Až vtedy získate rešpekt k tejto práci. Vnútorný strach má však človek vždy a najmarkantnejšie to bolo práve v Iraku, kde sme nevedeli, odkiaľ môže nepriateľ začať strieľať. Iračania totiž nepoužívali ručné zbrane, používali „erpégéčky“, popri cestách boli umiestnené nástražné systémy...“ vymenúva Dolnokubínčan Miroslav. Vraj práve kvôli používaným zbraniam či nevypočítateľnosti nepriateľa je medzi misiou v Kosove a misiou v Iraku zásadný rozdiel. „Do Iraku by som sa už určite nevrátil. Tam som si uvedomil, že riskovať ľudský život a stratu rodiny nestojí za tie peniaze, ktoré sme dostali. Ľudia si myslia, že sme zarobili „vesmírne“ sumy. Doprial by som každému, nech si to vyskúša na vlastnej koži. Aj tým, ktorí tvrdili, že tam nič nerobíme. Nikto z nás nemal jeden deň voľna, ani chvíľkový pocit oddychu, kedy mu nič nehrozilo – ako to bežne zažíva doma, cez víkendy.“

Skryť Vypnúť reklamu

Telefonovanie domov
so stopkami v rukách
Smútok, pocit ohrozenia, „snívanie“ o domove každý večer pred spaním, strihanie povestného vojenského metra niekoľko dní pred odchodom... A medzi tým všetkým vytúžené telefonáty domov. Dvakrát týždenne len desaťminútové rozhovory s manželkou Máriou a sedemročnou dcérkou Mirkou. Poviete si: Len tak krátko? Niet sa čo čudovať, veď vojaci si kupovali 50-minútové telefónne karty za asi 35 dolárov. A tak telefonovanie so stopkami v rukách bolo síce zničujúce, ale vytúžené. „Vyrozprávala som , čo je nové doma. Keď sme spolu telefonovali, sľúbil mi, že pôjdeme spolu do ZOO. Ešte sme neboli, ale určite to do septembra stihneme,“ teší sa malá Mirka, ktorá ockovu neprítomnosť prežívala veľmi ťažko. Tato však na ňu myslel aj z diaľky stoviek kilometrov a po dcérke pomenoval aj „svoj“ odmínovací stroj. Na Božene sa tak aj počas neutíchajúcej streľby skvel nápis „MIMI“. Chvíle odlúčenia neboli ľahké ani pre pani Máriu: „Pýtala som sa, či je v poriadku, ako sa zaklimatizoval, či nie sú v tábore nejaké choroby, ako sa majú ostatní jeho kolegovia, ktorých poznám z Dolného Kubína. Na situáciu v tábore som sa veľmi nevypytovala, nejaké informácie som mala zo správ.“

Hrdinský čin?
Vraj by to spravil každý
Miroslav by sa teda do Iraku už nevrátil. Veď bol pri tom, keď zahynuli traja slovenskí vojaci, jeho kolegovia z čaty. Len ťažko, so slzami na krajíčku, si spomína na stále sa stupňujúce mínometné útoky. „Bol to nepríjemný pocit nielen pre nás, ale pre celú jednotku aj celý slovenský kontingent. Každého z nás s nimi niečo spájalo, navzájom sme sa poznali, každý deň – od rána do večera - sme boli spolu, boli sme ako rodina. Nikdy na nich nezabudnem. Česť ich pamiatke,“ s pokorou a smútkom v hlase spomína, Miroslav, ktorý s manželkou v ten večer telefonoval. „Potrebovali sme sa navzájom počuť, utešiť a povzbudiť sa,“ spomína Mária, ktorá je na svojho manžela právom hrdá. Zachránil totiž poľského vojaka, pričom nehľadel na seba. Na chvíle, ktoré sa skončili víťazstvom života nad smrťou sa spomína ľahšie. Ako to teda bolo? „Iračania začali po nás hádzať mínometné granáty a jeden z prvých granátov trafil jamu, v ktorej bola uložená munícia, pripravená na likvidáciu. Pri výbuchu utrpel jeden Poliak vážne popáleniny, bol v centre výbuchu a mal veľké šťastie, že ho vôbec prežil. Asi nik si nedokáže predstaviť, čo to urobí, keď vybuchne tona munície. Z auta nezostalo nič. My sme sa schovali za odmínovací stroj Božena, ktorým sme v okolí zbierali muníciu. Od centra výbuchu sme boli asi sto metrov a keď došlo k výbuchu, mňa odhodilo asi dva metre dozadu. Automaticky sme sa schovali na zem za Boženu. Keď som vykúkal spoza stroja, videl som Poliaka. Bol otrhaný, nemal na sebe nič, ani prilbu, ani topánky, žiadny odev. Tlaková vlna z neho strhala všetko. Bol v šoku, bezradne behal v okolí, kde to všetko neustále vybuchovalo, chcel sa vrátiť po svoju zbraň. Ja som za ním vybehol, stiahol som ho na zem a keďže výbuchy neustávali, považoval som za lepšie stiahnuť sa odtiaľ. Zdvihol som ho zo zeme a utekal s ním späť k Božene,“ rozpráva Miroslav. Potom to už bolo jednoduché – zavolať zdravotnícku pomoc a stiahnuť sa do bezpečnej vzdialenosti. „Za pár minút priletel vojenský vrtuľník, ktorý zraneného vojaka odviezol do nemocnice. Poliaci ho potom previezli do Poľska a vojaci, ktorí boli pri ňom, mi povedali, že je na tom dobre,“ hovorí spokojný Miroslav. Nič viac, nič menej – len hrdinský čin. Miroslav to tak nevidí. Vraj by to spravil každý. „Vtedy človek vôbec nerozmýšľa nad tým, čo sa môže stať. Prvé, čo mi prebehlo v hlave, bolo, že treba ísť po tých, ktorí tam zostali.“

Celkom slušný
zberateľ medailí
Nekonečných šesť mesiacov „pobytu“ v Iraku sa skončilo. Vojaci odstrihli posledný kúsok z vojenského metra a začali sa baliť – domov! Miroslav mohol kamarátom len zamávať. Spolu s veliteľom čaty totiž odchádzal až o niekoľko dní neskôr, pretože musel odovzdať techniku tým, ktorí mali prísť po nich. „Keď som videl, ako všetci odchádzajú, prepadol ma smútok. Bolo mi do plaču. Potom som už len počítal hodiny a minúty do odchodu,“ priznáva oravský hrdina, ktorý sa – ako každý – obával aj cesty späť... Až kým neprekročil hranice s Kuvajtom. „Potom som už mal pocit, že som doma. Keď sme pristáli na Slovensku, bolo to neskutočné. Po polroku, kedy som bol zatvorený v tábore, sa mi zdalo neuveriteľné vidieť ľudí pokojne chodiť po uliciach. Prvé pocity po návrate domov sa nedajú ani opísať. To musí každý zažiť,“ tvrdí Miroslav, ktorý je už niekoľko dní doma s rodinou a vychutnáva si to plnými dúškami.
V septembri sa preňho aj ostatných „navrátilcov“ začína opäť pracovný kolobeh. Všetci už absolvovali slávnostný nástup v Michalovciach a prevzali si vyznamenania. Po ročnej misii dostal každý vojak medailu druhého stupňa, Miroslav si spolu s desiatkami ostatných kolegov prevzal medailu prvého stupňa. To je už jeho štvrtá: prvú dostal za misiu v Kosove, ďalšiu od NATO – takisto za prácu v Kosove, tretia je iracká medaila, ktorú dostali naši vojaci od poľského kontingentu za službu v mnohonárodnostnej brigáde. Tento týždeň si však Miroslav z rúk prezidenta SR Ivana Gašparoviča prevezme svoju, v poradí piatu medailu – tentoraz za statočnosť, za to, že riskoval svoj život a zachránil poľského kolegu. Všetky ocenenia má Miroslav Staník za sklom vo vitrínke a aj keď manželka z nich utiera prach, na manžela je pyšná. Dokonca ho navrhla na ocenenie Vojenský čin roka, ktorý každoročne vyhlasuje armáda prostredníctvom časopisu Obrana. Z Miroslava je teda celkom slušný zberateľ medailí a pýši sa ním nielen rodina, ale aj Orava. Všetci prajní ľudia mu určite držia palce, aby k piatim oceneniam pribudlo ďalšie – za vojenský čin roka.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  4. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  5. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  6. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  7. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  8. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  9. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  2. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  3. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  4. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  5. Aplikácia, kde z pohodlia domova zlikvidujete škodovú udalosť?
  6. Škola môže vyzerať aj inak!
  7. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  8. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  9. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  10. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 753
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 354
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 22 327
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 092
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 779
  6. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 11 807
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 396
  8. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 11 245
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 533
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 510
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Hern má krízovú radu aj stopovačov. Strojárne otestovali všetkých zamestnancov

V Herne majú za sebou už šieste kolo testovania na COVID-19. Vedenie strojární odporúča firmám testovanie zamestnancov.

Testovanie v strojárňach Hern Námestovo.

Najlepší strelec mohol ostať v Dlhej, rozhodol sa pre Babín

Marcel Kunocha si vyskúšal všetky pozície. Najlepšie sa cíti v útoku.

Marcel Kunocha (pri lopte) strelil na jeseň 13 gólov.

Chceme, aby mali mladí futbalisti pamiatku

Po skvelých odozvách z minulých rokov sme sa opäť rozhodli spustiť obľúbenú rubriku Predstavujeme futbalové nádeje.

Ukážka z minulých rokov.

Zomrel spišský biskup Mons. Štefan Sečka

V nemocnici v Levoči dnes ráno zomrel spišský diecézny biskup Mons. Štefan Sečka. Jeho biskupským heslom bolo Crux Christi perficiat nos (Kristov kríž nech nás zdokonalí).

Mons. Štefan Sečka

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na štyroch miestach v Trenčíne budú testovať z auta. Odberné miesto je aj na futbalovom štadióne

Na celoplošné testovanie bude Trenčanom k dispozícii počas dvoch najbližších víkendov 50 odberných miest. Pozrite si, kde ich nájdete.

Pacientov a pokút v Trnave pribúda

Celoplošné testovanie čaká Trnavu už tento víkend.

Virológ Klempa: Najbližšie týždne budú pre nás veľmi ťažké

Boris Klempa tvrdí, že celoplošné testovanie je teoreticky skvelá vec. Treba však brať do úvahy všetky okolnosti či riziká.

Už ste čítali?