Streda, 7. jún, 2023 | Meniny má Róbert

V Iraku prežil peklo! Späť by sa už nevrátil

Mínometná paľba, raketomety, vybuchujúce granáty, nástražné systémy, ale aj 55 stupňov v tieni, len teplá voda, každú minútu v strehu, bez oddychu a... bez rodiny. Toto všetko a ešte oveľa viac prežili dvanásť či šesť mesiacov v Iraku aj naši, slovenskí v

ojaci, medzi ktorými nechýbalo aj niekoľko Oravcov. Spomedzi oravských hrdinov sme si vybrali jedného – 31-ročného Miroslava Staníka z Dolného Kubína.

Zo šoféra vojak-míner
Manžel a otec, ktorý je už piaty rok profesionálnym vojakom Jednotky rýchleho nasadenia – Ľahšej pešej brigády v Topoľčanoch, dislokovanej v Martine, má za sebou už druhú misiu. Tú prvú absolvoval v Kosove, z druhej sa len pred necelými tromi týždňami vrátil. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho. Ale Miroslav nebol vždy vojakom. Vyše šesť rokov jazdil na kamióne po svete, ale ako sám hovorí, „nebavilo ma neustále čakanie na hraniciach po nociach, stále som bol preč z domu, bez rodiny,“ spomína Miroslav, ktorý mal v čase „osudného“ rozhodnutia kamaráta v martinskom prápore. „Rozprávali sme sa o jeho práci a napokon som sa rozhodol, že to skúsim.“ Samozrejme, musela zasadnúť aj „rodinná rada“, ktorá zoradila vedľa seba pre a proti.
Na začiatok vojenskej kariéry sa rodine Staníkovcov spomína ľahko, veď je to už dávno. Dcérka Mirka mala vtedy dva roky a dnes už ako malá školáčka rozpráva spolužiačkam o ockovi-vojakovi, ktorý bojoval v Kosove aj v Iraku. Do oboch misií išiel dobrovoľne. Vraj aby si vyskúšal naostro všetko, čo sa naučil na cvičeniach.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Odchádza s pocitom,
že sa možno nevráti
Pred odchodom na misiu absolvujú vojaci intenzívnu prípravu, kým nepríde deň D, deň odchodu na dlhých šesť mesiacov. Nie je to ako zbaliť sa a ísť na dovolenku či na týždňovku. Miroslav odchádza vždy s pocitom, že sa už nemusí vrátiť. „Odchod je strašne ťažký. Preto sa začínam baliť len deň pred odchodom. Keby som sa mal naň pripravovať celý týždeň, bolo by to ťažšie,“ tvrdí Miroslav a pripomína, že najhoršie to je vždy pre rodinu. Pani Mária si už zvykla (aj keď zvyknúť sa nedá nikdy) na manželovo povolanie. Ako však hovorí, bez jeho bezprostrednej povahy a s jeho humorom by ťažké odchody z domu určite nezvládli. „Dni pred odchodom na misiu mne aj dcérke spríjemňoval. Snažil sa, aby sme na to nemysleli,“ usmieva sa hrdá manželka.
Keď sa na Oravu usmievalo len zubaté slnko, Miroslav si v Iraku „vychutnával“ viac než tropické horúčavy – priemerná teplota sa o piatej popoludní pohybovala v tieni na hranici 55 stupňov Celzia. „Za deň sme vypili 10-15 litrov vody. Slasť nie je ani robiť v 20-kilovej veste. Cez obed sme mali prestávku na oddych, ale v miestnosti zakrytej plechom bolo tak 45 stupňov. Oddýchli sme si len s veľkými ťažkosťami a potom sme išli opäť pracovať.“ Napríklad aj zbierať muníciu, ktorá by človeku popálila ruky – taká bola horúca. Všetko sa to vraj dalo zvládnuť, keď vedel, že má po svojom boku dobrých kamarátov, na ktorých sa mohol spoľahnúť. „Moja vďaka patrí všetkým kolegom, najmä však Štefanovi Rybárovi z Dolného Kubína a Mariánovi Mindekovi z Vrútok. Viem, že keby sa niečo stalo, podržali by ma.“

SkryťVypnúť reklamu

Irak sa s Kosovom
nedá ani porovnať
Práca mínera v Iraku nespočívala len v zbieraní munície, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Každý z vojakov nastavuje vlastný krk a pravý oddych nepocíti počas celej misie vari nikdy. Dá sa vôbec cítiť bezpečne v priestore, ktorý neustále ostreľujú nepriatelia? „Bezpečne sme sa cítili azda len preto, že chalani z čaty prieskumu, ochrany a obrany vždy dopredu preskúmali okruh, v ktorom sme mali robiť. Míner by mal totiž pracovať v priestore, ktorý je relatívne pokojný. Bezpečný však nie je nikdy,“ tvrdí s istotou Miroslav a pripomína, že k práci mínera musí človek získať vzťah. „Spočiatku si neuvedomujete riziko, ale už pri prvých odpaloch zistíte, čo mína dokáže. Až vtedy získate rešpekt k tejto práci. Vnútorný strach má však človek vždy a najmarkantnejšie to bolo práve v Iraku, kde sme nevedeli, odkiaľ môže nepriateľ začať strieľať. Iračania totiž nepoužívali ručné zbrane, používali „erpégéčky“, popri cestách boli umiestnené nástražné systémy...“ vymenúva Dolnokubínčan Miroslav. Vraj práve kvôli používaným zbraniam či nevypočítateľnosti nepriateľa je medzi misiou v Kosove a misiou v Iraku zásadný rozdiel. „Do Iraku by som sa už určite nevrátil. Tam som si uvedomil, že riskovať ľudský život a stratu rodiny nestojí za tie peniaze, ktoré sme dostali. Ľudia si myslia, že sme zarobili „vesmírne“ sumy. Doprial by som každému, nech si to vyskúša na vlastnej koži. Aj tým, ktorí tvrdili, že tam nič nerobíme. Nikto z nás nemal jeden deň voľna, ani chvíľkový pocit oddychu, kedy mu nič nehrozilo – ako to bežne zažíva doma, cez víkendy.“

SkryťVypnúť reklamu

Telefonovanie domov
so stopkami v rukách
Smútok, pocit ohrozenia, „snívanie“ o domove každý večer pred spaním, strihanie povestného vojenského metra niekoľko dní pred odchodom... A medzi tým všetkým vytúžené telefonáty domov. Dvakrát týždenne len desaťminútové rozhovory s manželkou Máriou a sedemročnou dcérkou Mirkou. Poviete si: Len tak krátko? Niet sa čo čudovať, veď vojaci si kupovali 50-minútové telefónne karty za asi 35 dolárov. A tak telefonovanie so stopkami v rukách bolo síce zničujúce, ale vytúžené. „Vyrozprávala som , čo je nové doma. Keď sme spolu telefonovali, sľúbil mi, že pôjdeme spolu do ZOO. Ešte sme neboli, ale určite to do septembra stihneme,“ teší sa malá Mirka, ktorá ockovu neprítomnosť prežívala veľmi ťažko. Tato však na ňu myslel aj z diaľky stoviek kilometrov a po dcérke pomenoval aj „svoj“ odmínovací stroj. Na Božene sa tak aj počas neutíchajúcej streľby skvel nápis „MIMI“. Chvíle odlúčenia neboli ľahké ani pre pani Máriu: „Pýtala som sa, či je v poriadku, ako sa zaklimatizoval, či nie sú v tábore nejaké choroby, ako sa majú ostatní jeho kolegovia, ktorých poznám z Dolného Kubína. Na situáciu v tábore som sa veľmi nevypytovala, nejaké informácie som mala zo správ.“

Hrdinský čin?
Vraj by to spravil každý
Miroslav by sa teda do Iraku už nevrátil. Veď bol pri tom, keď zahynuli traja slovenskí vojaci, jeho kolegovia z čaty. Len ťažko, so slzami na krajíčku, si spomína na stále sa stupňujúce mínometné útoky. „Bol to nepríjemný pocit nielen pre nás, ale pre celú jednotku aj celý slovenský kontingent. Každého z nás s nimi niečo spájalo, navzájom sme sa poznali, každý deň – od rána do večera - sme boli spolu, boli sme ako rodina. Nikdy na nich nezabudnem. Česť ich pamiatke,“ s pokorou a smútkom v hlase spomína, Miroslav, ktorý s manželkou v ten večer telefonoval. „Potrebovali sme sa navzájom počuť, utešiť a povzbudiť sa,“ spomína Mária, ktorá je na svojho manžela právom hrdá. Zachránil totiž poľského vojaka, pričom nehľadel na seba. Na chvíle, ktoré sa skončili víťazstvom života nad smrťou sa spomína ľahšie. Ako to teda bolo? „Iračania začali po nás hádzať mínometné granáty a jeden z prvých granátov trafil jamu, v ktorej bola uložená munícia, pripravená na likvidáciu. Pri výbuchu utrpel jeden Poliak vážne popáleniny, bol v centre výbuchu a mal veľké šťastie, že ho vôbec prežil. Asi nik si nedokáže predstaviť, čo to urobí, keď vybuchne tona munície. Z auta nezostalo nič. My sme sa schovali za odmínovací stroj Božena, ktorým sme v okolí zbierali muníciu. Od centra výbuchu sme boli asi sto metrov a keď došlo k výbuchu, mňa odhodilo asi dva metre dozadu. Automaticky sme sa schovali na zem za Boženu. Keď som vykúkal spoza stroja, videl som Poliaka. Bol otrhaný, nemal na sebe nič, ani prilbu, ani topánky, žiadny odev. Tlaková vlna z neho strhala všetko. Bol v šoku, bezradne behal v okolí, kde to všetko neustále vybuchovalo, chcel sa vrátiť po svoju zbraň. Ja som za ním vybehol, stiahol som ho na zem a keďže výbuchy neustávali, považoval som za lepšie stiahnuť sa odtiaľ. Zdvihol som ho zo zeme a utekal s ním späť k Božene,“ rozpráva Miroslav. Potom to už bolo jednoduché – zavolať zdravotnícku pomoc a stiahnuť sa do bezpečnej vzdialenosti. „Za pár minút priletel vojenský vrtuľník, ktorý zraneného vojaka odviezol do nemocnice. Poliaci ho potom previezli do Poľska a vojaci, ktorí boli pri ňom, mi povedali, že je na tom dobre,“ hovorí spokojný Miroslav. Nič viac, nič menej – len hrdinský čin. Miroslav to tak nevidí. Vraj by to spravil každý. „Vtedy človek vôbec nerozmýšľa nad tým, čo sa môže stať. Prvé, čo mi prebehlo v hlave, bolo, že treba ísť po tých, ktorí tam zostali.“

Celkom slušný
zberateľ medailí
Nekonečných šesť mesiacov „pobytu“ v Iraku sa skončilo. Vojaci odstrihli posledný kúsok z vojenského metra a začali sa baliť – domov! Miroslav mohol kamarátom len zamávať. Spolu s veliteľom čaty totiž odchádzal až o niekoľko dní neskôr, pretože musel odovzdať techniku tým, ktorí mali prísť po nich. „Keď som videl, ako všetci odchádzajú, prepadol ma smútok. Bolo mi do plaču. Potom som už len počítal hodiny a minúty do odchodu,“ priznáva oravský hrdina, ktorý sa – ako každý – obával aj cesty späť... Až kým neprekročil hranice s Kuvajtom. „Potom som už mal pocit, že som doma. Keď sme pristáli na Slovensku, bolo to neskutočné. Po polroku, kedy som bol zatvorený v tábore, sa mi zdalo neuveriteľné vidieť ľudí pokojne chodiť po uliciach. Prvé pocity po návrate domov sa nedajú ani opísať. To musí každý zažiť,“ tvrdí Miroslav, ktorý je už niekoľko dní doma s rodinou a vychutnáva si to plnými dúškami.
V septembri sa preňho aj ostatných „navrátilcov“ začína opäť pracovný kolobeh. Všetci už absolvovali slávnostný nástup v Michalovciach a prevzali si vyznamenania. Po ročnej misii dostal každý vojak medailu druhého stupňa, Miroslav si spolu s desiatkami ostatných kolegov prevzal medailu prvého stupňa. To je už jeho štvrtá: prvú dostal za misiu v Kosove, ďalšiu od NATO – takisto za prácu v Kosove, tretia je iracká medaila, ktorú dostali naši vojaci od poľského kontingentu za službu v mnohonárodnostnej brigáde. Tento týždeň si však Miroslav z rúk prezidenta SR Ivana Gašparoviča prevezme svoju, v poradí piatu medailu – tentoraz za statočnosť, za to, že riskoval svoj život a zachránil poľského kolegu. Všetky ocenenia má Miroslav Staník za sklom vo vitrínke a aj keď manželka z nich utiera prach, na manžela je pyšná. Dokonca ho navrhla na ocenenie Vojenský čin roka, ktorý každoročne vyhlasuje armáda prostredníctvom časopisu Obrana. Z Miroslava je teda celkom slušný zberateľ medailí a pýši sa ním nielen rodina, ale aj Orava. Všetci prajní ľudia mu určite držia palce, aby k piatim oceneniam pribudlo ďalšie – za vojenský čin roka.

Najčítanejšie na My Orava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Plánujete toto leto dovolenku v Chorvátsku?
  2. Ako znížiť vysoký cholesterol?
  3. Najskôr boli nitrianskymi kniežatami, potom uhorskými kráľmi
  4. Nový diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  5. Hlavná cena 25.000 eur. Kráľovská súťaž s pivom Krušovice
  6. Prečo sa oplatí nakupovať na online trhovisku? Poznáme dôvody
  7. Ak si teraz predplatíte mesačník INDEX, získate knihu zadarmo
  8. Hodnotenie profesionála: testovali sme hotely v Side a Beleku
  1. Super zábava, super deň
  2. Špecialisti na úspory vám bezplatne poradia
  3. Ako znížiť vysoký cholesterol?
  4. Čo priznali rodičia?
  5. Najskôr boli nitrianskymi kniežatami, potom uhorskými kráľmi
  6. Špecialisti na úspory vám bezplatne poradia
  7. Nový diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  8. Hlavná cena 25.000 eur. Kráľovská súťaž s pivom Krušovice
  1. Čierne zlato zeme premenili v Lipanoch na aquaparkové potešenie 14 679
  2. Hodnotenie profesionála: testovali sme hotely v Side a Beleku 12 120
  3. Kúpa investičného bytu je aktuálne výhodnejšia aj vďaka bonusom 8 638
  4. Aká má byť hrúbka izolácie pri rekonštrukcii domu? 8 605
  5. Prečo sa oplatí nakupovať na online trhovisku? Poznáme dôvody 6 726
  6. Staršie domy zatepľujú druhýkrát. Majitelia urobili chybu 6 465
  7. Zuzana Vačková: Verím, že lásku ešte stretnem 5 951
  8. Dovolenkový raj kúsok za hranicami 5 656

Blogy SME

  1. Ivan Čáni: Naozaj sú Matovičove „atómovky“ len obyčajné blbosti?
  2. Irena Šimuneková: Tajchy Štiavnických hôr 1.
  3. Ján Škerko: Putin: "Nenávidím vás Ukrajinci, z celej mojej čiernej duše vás nenávidím!"
  4. Anna Miľanová: Moja ilustrácia piesne Lorelei (2010) od zoskupenia Scorpions (1965 - 2023)
  5. Jozef Varga: Slayer, parádne tvrdá muzička
  6. Miroslav Ferkl: Priehrada a teror!
  7. Anton Kaiser: 10 rokov výskumov a obnovy hradu Gýmeš
  8. Martin Chovan: Evanjelium Martina pre Martinu
  1. Ľudmila Križanovská: Známy spevák šlágrov zneuctil pamiatku Daniela Heribana 20 076
  2. Elena Antalová: Dano...Počul tajomný akord ako Cohen, a jeho srdce už nevládalo zaspievať Aleluja 11 262
  3. Miroslav Kocúr: Príklad Handzuš 8 642
  4. Ján Šeďo: "Vstupom do EÚ Slovenská republika zanikla", občaňák môžeme zahodiť. 7 794
  5. Vladimír Bilohuščin: Zápasník Vémola by bol podľa starých pravidiel mŕtvy 7 617
  6. Lukáš Fedor: Medická nie je pre medikov alebo ako sa štát správa k budúcim lekárom 6 785
  7. Adriana Boysová: Ako sa z paláca volá, tak sa z Ameriky ozýva 5 933
  8. Miroslav Kocúr: Fico mení hru. Karty má opäť falošné. 5 532
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 62. - Arktída - Špicbergy alebo Svalbard?
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 61. - Arktída - Jan Mayen, nenápadný ostrov s pútavou minulosťou
  3. Monika Nagyova: Každá rodina má svojho gamblera
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 60. - Kapitán Henry Hudson a jeho štyri expedície v rokoch 1607 - 1611
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 59. - Po kom bol pomenovaný Drakeov prieliv?
  6. Monika Nagyova: Afganka Slovákom: Neviete, čo máte
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 58. - Reinhold Messner: Antarktída - nebo aj peklo zároveň, 2/2 (1990)
  8. Monika Nagyova: Moje blogovanie dosiahlo plnoletosť. Čitatelia mi občas dajú zabrať.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Patrik Jevoš (v bielom drese) odohral za Slovensko už šesť zápasov.

Odchovanec námestovského futbalu prestúpil na Liptov v roku 2021.


6 h
Ukradnuté bicykle vrátili majiteľovi.

Páchateľov pomohli usvedčiť kamery.


8 h
Dievčenská spevácka skupina z Hladovky.

Folkloristi súťažili v štyroch kategóriách.


Radka Hadová 8 h
Nový chodník by mal v obci stáť už v septembri.

Za opravy obec zaplatí skoro 80-tisíc eur.


12 h

Blogy SME

  1. Ivan Čáni: Naozaj sú Matovičove „atómovky“ len obyčajné blbosti?
  2. Irena Šimuneková: Tajchy Štiavnických hôr 1.
  3. Ján Škerko: Putin: "Nenávidím vás Ukrajinci, z celej mojej čiernej duše vás nenávidím!"
  4. Anna Miľanová: Moja ilustrácia piesne Lorelei (2010) od zoskupenia Scorpions (1965 - 2023)
  5. Jozef Varga: Slayer, parádne tvrdá muzička
  6. Miroslav Ferkl: Priehrada a teror!
  7. Anton Kaiser: 10 rokov výskumov a obnovy hradu Gýmeš
  8. Martin Chovan: Evanjelium Martina pre Martinu
  1. Ľudmila Križanovská: Známy spevák šlágrov zneuctil pamiatku Daniela Heribana 20 076
  2. Elena Antalová: Dano...Počul tajomný akord ako Cohen, a jeho srdce už nevládalo zaspievať Aleluja 11 262
  3. Miroslav Kocúr: Príklad Handzuš 8 642
  4. Ján Šeďo: "Vstupom do EÚ Slovenská republika zanikla", občaňák môžeme zahodiť. 7 794
  5. Vladimír Bilohuščin: Zápasník Vémola by bol podľa starých pravidiel mŕtvy 7 617
  6. Lukáš Fedor: Medická nie je pre medikov alebo ako sa štát správa k budúcim lekárom 6 785
  7. Adriana Boysová: Ako sa z paláca volá, tak sa z Ameriky ozýva 5 933
  8. Miroslav Kocúr: Fico mení hru. Karty má opäť falošné. 5 532
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 62. - Arktída - Špicbergy alebo Svalbard?
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 61. - Arktída - Jan Mayen, nenápadný ostrov s pútavou minulosťou
  3. Monika Nagyova: Každá rodina má svojho gamblera
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 60. - Kapitán Henry Hudson a jeho štyri expedície v rokoch 1607 - 1611
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 59. - Po kom bol pomenovaný Drakeov prieliv?
  6. Monika Nagyova: Afganka Slovákom: Neviete, čo máte
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 58. - Reinhold Messner: Antarktída - nebo aj peklo zároveň, 2/2 (1990)
  8. Monika Nagyova: Moje blogovanie dosiahlo plnoletosť. Čitatelia mi občas dajú zabrať.

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu