Vykonávateľmi „ortieľa“ dvaja Oravci

dku. Viac ako 220-ročný strom s obvodom kmeňa 555 cm bol však silne napadnutý parazitom - hubou podpňovkou. Musel dolu. Úrady povolenie vydali. Pod sekerami a pílami napokon velikán padol. Aby si však Liptáci na listnatého kmeťa uchovali pamiatku, z jeho dreva malo vzniknúť niekoľko drevených plastík. Otcom myšlienky bol Dalibor Novotný, rezbár a majiteľ Galérie rezbárov v Kráľovej Lehote. Vykonávateľmi „ortieľa“ sa stali dvaja oravskí ľudoví rezbári – Štefan Siváň z Babína a Stanislav Ondrík z Tvrdošína – Krásnej Hôrky.

„Niekoľko kusov stromu putovalo do Východnej, iné boli vhodné iba na spálenie. Ale najhrubšiu, odenkovú časť kmeňa sme zúžitkovali na plastiky,“ dozvedáme sa od jedného z autorov súsošia v Liptovskom Hrádku Stanislava Ondríka. Štefan Siváň sa pustil do monumentálnej plastiky, Stanislav Ondrík pridal dva „sólo“ kusy – drotára a ženu s dieťaťom na chrbte. Sochy napokon ukotvili železnými konzolami na vybetónovaný základ priamo v prírode. Pokrstili ich počas týždňového júlového sympózia drevorezbárov.

Pretože pri našich rozhovoroch so zainteresovanými sa raz spomínal jaseň, inokedy javor, boli sme veľmi zvedaví, o aký strom vlastne v skutočnosti išlo. „Všetci domáci hovorili o ňom ako o jaseni, podľa nás to bol však javor,“ pousmial sa Stanislav Ondrík. „Ale keď ho Liptáci dve storočia nazývali jaseňom, nech je jaseň.“

Tvrdošínsky rezbár na Liptove robil zatiaľ aj pre seba netypické dielo – tesal sochy v životnej veľkosti. Ale ako nám povedal, práve to ho najviac priťahuje. Prvú takúto sochu vytesal v Spišskom Podhradí, dievčina v kroji putovala do súkromnej zbierky. Druhou a treťou jeho „ozajstnou“ sochou boli práve sochy na Liptove – drotár a žena s dieťaťom. Bývalý šofér sa dal na rezbárčinu iba pred piatimi rokmi, ale kto vidí jeho prácu, hneď vie, že pôvodným povolaním sa musel minúť. Ako sám tvrdí, drevo ho chytilo a nie a nie ho pustiť.

Kusom lipového dreva dáva tváre mužov a žien, remeselníkov, tanečníkov, hudobníkov, zbojníkov... Mnohé z jeho diel sa už prostredníctvom rodiny a známych „rozsypali“ po Slovensku, ba niekoľko aj do zahraničia. Väčšinou ich daruje, iba občas predá. Ale takto zarobené peniaze zatiaľ vždy len opäť investoval do náradia, dreva, či konzervačných náterov. V rozľahlej dielni Stanislava Ondríka nájdeme obrazy, s ktorými začínal, drevené kvety, drobné vizitky, ktoré rezbár používa namiesto tlačených papierových, ale predovšetkým menšie i väčšie plastiky. Tie teraz nepúšťa z rúk, pretože v spolupráci s Oravskou galériou v Dolnom Kubíne plánuje usporiadať výstavu svojich prác. „Veľmi by som bol rád, keby sme v Tvrdošíne mohli nájsť vhodné miesto pre drevenú plastiku v životnej, alebo aj nadživotnej veľkosti. Uvažoval som o niektorých lokalitách, ale to musíme dohodnúť spolu s radnicou.“
„Vám nevadí, že deň čo deň manžel uteká medzi toľké ženy?“ pýtame sa rezbárovej manželky, obzerajúc sa po sochách v dielni.
„Kým sú drevené, nech medzi nimi sedí, koľko chce!“